Povalentínske pondelkové nebo ráno plačkalo jak 16-ka po rozchode, práve dnes mám však dovolenku a kedy že už potom veriť v zázrak. „Lyže, lyžiarky, palice, rukavice“, presne ako ma to učil kedysi otec, pridám dva banány, latino muzičku do Mazdy a letmo kývnem susedkinej padlej sánke v okne.
Už za Zborovom mi je jasné, že jej bledolíco malo dačo do seba, a že moje pozitívne myslenie predsa len nebude také silné ako Iľkove sľuby o povodniach deň predtým. Stýve, prepni stierač o rýchlosť hore a ver, že pôjde vlek! Ide, mysleli aj na nekompletných. Brodím bahno k búde a spomenúc si na inotaj presne spred roka „povalentínske slnko bolo žravé jak nenavečeraná piraňa“ neverím už ani sám sebe. S vlekárom prehodím vtip o opaľovacom kréme, má však iba faktor 20. Trinásť jázd za sedem. Borec. Len ten lístok, zdá sa, čumí furt jak debil.
Lyžiarske randíčko so samotou oblizujem viac než naposledy zlatého keptna Morgana u nás v Šariši, rozbité snehobahienko miluje odpradávna naučený hadí švih tisíc23-krát viac ako ľadovú tvrdolínu súčasnej uratrakovanej doby. Pár klasických ekvilibristík, ľavá cez pravú, pravou doprava, ľavou doľava. Ešte dvakrát. Dážď furt nemilosrdný, najskôr už hustejší než včerajší kolón /slovník cudzích slov/. Bráškov Hard Wear overal, čo mi niesol verte až kdesi spod Everestu, skladá svoj „test of time“, nepustiac ani qapku. Dobre ši kupel, Tome! Ešte jedna kotva hore, fotečka s bielou nemocou prírody a najmilšia povinnosť poďakovať za dnes darované – koľkí že by si možno práve v tento brudný deň zašportovali a nemôžu. Hej, i najufúľanejšia lyžovačka života môže byť často samou ódou na radosť. Stačí len, keď sa vám tak zachce.
Vraciam sa domov. V Zborove, kde už ako klasicky zo všetkých troch ľudí na chodníku nájdete šesť romalesov, núdzovo prepínam stierače znova o „patro vejš“. Poloúsmevom sa prichytiac pri pocite, čo len pred dvoma hodinami takmer oľutoval rannú odvahu.
A že pozdravuje suseda, bola hneď akási ružovejšia…
DOregetovkovania, kamaraci..:)
