Opäť dnes malý návrat do bývalého režimu, pretože vykonštruované politické procesy 50-tych rokov v Československu sa nevyhli ani športu. Komunistickí mocipáni si „posvietili“ aj na zlatých hokejistov z rokov 1947 a 1949.
Československý ľadový hokej žal krátko po vojne obrovské úspechy. V roku 1947 zlato na MS, o rok neskôr striebro a v roku 1949 znova najcennejší kov. No namiesto obhajoby titulu v marci 1950 v Londýne smerovali zlatí chlapci na dlhé roky do väzenia a neskôr do uránových jáchymovských baní.
Tragický koniec prvej zlatej generácie hokejistov sa začal napĺňať už 11. marca 1950 na pražskom letisku, kde sa hokejisti chystali odletieť na šampionát. Komunisti sa však báli, že by mohli hromadne emigrovať, a tak im cestu znemožnili. Ako zámienku použili lož o tom, že Angličania odmietli vystaviť víza československým rozhlasovým reportérom. Sklamaní hokejisti urobili to, čo by urobil každý a v akejkoľvek dobe. Zišli sa v „Zlaté hospůdce“, kde sa snažili pochopiť, vysvetliť a v hneve padali aj ostré slová na adresu režimu. Všadeprítomná Štátna bezpečnosť už vedela, čo robiť. Začalo sa hromadné zatýkanie.
K členom národného hokejového tímu pribudol v cele dokonca aj legendárny brankár Bohumil Modrý, ktorý v tom čase už nebol ani v reprezentácii a dokonca s nimi nebol ani v krčme. Ale práve on bol označený za hlavného vodcu sprisahania. Vykonštruovaná obžaloba mala jediný bod, a síce údajné rozhodnutie hráčov zostať v Londýne a organizovať v zahraničí protištátne skupiny.
Tím, ktorý nemá v histórii športu obdobu, bol definitívne zlikvidovaný na neverejnom zasadaní súdu 7. októbra 1950. Rýchlo a kruto. Jedenásti hráči (z nich ôsmi boli majstri sveta) odsúdení za údajnú vlastizradu a špionáž dostali natvrdo spolu 74 rokov a 8 mesiacov: Modrý dostal 15 rokov, Bubník 14, Konopásek 12, Roziňák 10, Kobranov 10, Jirka 6, Červený 3, Macelis 2, Hainý 1 rok, Španinger 1 rok a Stock osem mesiacov. Z väzenia na plzenských Borech putovali do uránových baní.
V komunistickom väzení prišli o najlepšie roky kariéry. Až v januári 1955 im prezident Antonín Zápotocký udelil milosť a po roku 1968 boli rehabilitovaní. Niektorí sa ešte na chvíľu stihli vrátiť na ľad, no Bohumil Modrý sa nedožil ani onej rehabilitácie. Zomrel v roku 1963 na následky zdravotných problémov, ktoré si doniesol z uránových baní, vo veku 47 rokov.
Hokejisti, ktorí po druhej svetovej vojne prvýkrát priniesli Československu zlato, sa preň stali nepohodlní a doplatili na to, že chceli byť národnými hrdinami.
