Postrehy (nielen) zo športového života, vol. 6

Životných situácií prepletených športovou tematikou je každý deň požehnane. Aj preto vitajte pri postrehoch číslo šesť, ctený kolektív.

Cesta autom z Banskey Bystrice je vždy rovnaká a zároveň odlišná. Najviac sa mi ale páči paradox komunikácie a prístupu. Čím som bližšie pri Bardejove, tým sa to (napr. na benzínkach) mení z „Dobrý deň, čo si prajete“ cez „Dobrý deň“ až po také to kývnutie hlavou pomedzi veľmi pútavý rozhovor s kolegyňou o tom, či prišol katalóg Avonu. Nevadí, sú ľudia a potom sú ľudia. Ale k veci. Ak ste sa náhodou nedočítali respektíve vám ušli minulé postrehy, Slováci čelili zákazu od uefky, ktorého predmetom boli zatvorené tribúny na zápas s Walesom a pokuta 20k eur.

ODVOLALI SME SA! Slovenský futbal bol teda azda premiérovo v histórií guľatého športu zvýhodnený. Správa potešila už majiteľov lístkov, zarmútila natešené detské tváre, ktoré sa už videli na štadióne, no neva, veď oni tie štadióny ešte určite aspoň raz zavrú. Tešia ma takéto správy, teší ma to, že spomedzi korupcie, obvinení a ďalších slovenskej politike blízkych somarín sa raz za čas objaví správa, ktorá poteší a spravodlivo posúdi. /maďarské drblé hlavy rušia stánky s halászlami/.

Východ je v spektre slovenskom vždy podceňovaný a i keď tu žijem a NIKDY nehádžem všetkých do jedného vreca, je to proste tak. Podľa logického myslenia je to rovnaký princíp, ako naše brigády za 2 (z východniarčiny: DVA) eura na hodinu: Dovtedy sa bude platiť 2 na hodinu, kým budú ľudia ochotní pracovať za 2 na hodinu, easy peasy lemon squeezy.