Materstvo je super. Umožňuje vám robiť veci, ktoré ne-matkám pripadajú divné. Napríklad… športovať. 🙂 Ale teraz bez srandy…
Vždy som mala pocit, že som v určitom zmysle slova večné decko. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby som bola chalan, lebo, ako hovorí klasik, muži nedospejú, iba vyrastú. Lenže som žena. A hoci taký futbal či preháňanie sa na bicykli je OK u chlapcov i mužov, dievčatá s obomi aktivitami prestanú oveľa skôr. Prečo? Nuž, popravde, v puberte som mala pred futbalom a behom rešpekt aj ja, pretože, ehm, pretože ma vrchnosť obdarila vecami, ktoré nie sú celkom kompatibilné s rýchlym pohybom.
Našťastie som prišla na to, že môžem byť v bráne a strávila som v nej asi tak päť rokov, kým som si nezlomila ruku. Nie žeby ma odradilo zranenie, no to som šla na vysokú školu a tam… no, na intráku fakt nebolo kde hrať. A popri škole a brigádach ani kedy.
Znova som sa dostala k lopte až ako matka. Malo to výhodu: keď svoje batoľa učíte kopnúť do lopty, pripadáte si pri ňom ako Ronaldo, aj keby vaše prirodzené talenty nestáli za deravý groš. A ja, úprimne povedané, som poleno. Ale krpcom to stačí.
A potom sa to stalo. V našej obci otvorili nové multifunkčné ihrisko (ok, aj tak sa tam len školáci naháňajú s futbalkou) a krpci, vrátane mojej prváčky, sa pobrali zakopať si. Po prvý raz v živote som si uvedomila, ako je detský futbal vzdialený od toho profesionálneho. Všetci sa ako husi naháňali za loptou, namiesto toho, aby sa strategicky rozostavili po ihrisku a prihrávali si. Človek je taký múdry, keď je dospelý…
Do toho prišiel jeden starší chalan, asi siedmak. Navrhol poltuctu špuntov (od 3 do 8 rokov), aby hrali všetci proti nemu. Súhlasili. A do piatich minút im nasúkal asi desať gólov. Oni jemu ani jeden. Prečo? Oni nespolupracovali a on bol rýchlejší. Až som pozbierala odvahu (alebo sa len poriadne naštvala), opustila svoju pozorovateľnu za čiarou, dobehla k odkopnutej lopte a skórovala za krpcov.
„Ale teeeeetaaaaaa…“ starší chalan len zakvílil, nečakal, že to urobím.
„Mal by si ich radšej naučiť, ako sa hrá a nie si dokazovať, že si lepší,“ odpovedala som.
Na ihrisko sa postupne začali trúsiť starší chlapci a hra sa zmenila na chaos. Väčšina krpcov sa rozišla domov a ja s mojimi dvomi ratolesťami som tak nejak ostala v bránke. Ja ako brankár, oni ako zavadzadlá. Ale nevadí, nech sa učia.
Behom najbližšje polhodiny (možno aj hodiny) padlo dokopy 25 gólov a bola som very happy, že „môj“ tím vyhral 13:12. Za tento výsledok mohli nie len brankárske (ne)schopnosti na oboch stranách, no i fakt, že drvivú väčšinu nastrieľal jediný človek – a ten po polčase navrhol zmenu zostavy, dostal sa ku mne a vystrieľal víťazstvo.
Predviedla som niekoľko obetavých zákrokov, dostala „na držku“ s odrazenou loptou a ani mi nevadilo, že mám „kostolové“ topánky namiesto tenisiek. Cítila som sa ako v puberte. Pri odchode zo zápasu som mládencom podala ruku na poďakovanie za skvelý športový zážitok (a nie, nemali sme dezinfekciu) s prianím, aby sme sa čoskoro znova zišli.
Na druhý deň začalo pršať a arcivojvoda Igor vyhlásil núdzový stav a zákaz zhromažďovania. No čo už. V tomto kalendárnom roku si už taký parádny futbal asi nezahrám. Ale, ako by povedal Terminátor, I will be back…
