Denník (valentínskeho) lokdaunistu, časť desiata: Mama

Moja mama je počas celého kovidočasu mojim jediným permanentným súputníkom. Nikdy nerobila žiaden šport, nepamätám sa, žeby som ju niekedy videl čo len utekať. Rodina a práca jej „trvali“ poväčšinou 24+ hodín denne.

Narodila sa v r. 1939 v Zborove a „doma“. Vtedy sa do pôrodníc nechodilo. Ako detská lekárka odpracovala v Bardejove 55 rokov.

Moja mama je stará škola. Pracovité dedinské dievča od kravičiek. Knihy. Krížovky. Časopisy. Doživotne zamilovaná /okrem otca/ do ruží. Oplieť. Okopať. Porozprávať s nimi. Obrať maliny. Ríbezle. Červené. Čierne. Černice. Až jej zaperlí osmahnuté čelo. Uhorky. Lekvár. Hubky. Jabĺčka. Pozbierať. Vysušiť. Nakrájať. Ponúknuť. Všetkým. 

Naučil som ju na steperi. Aspoň občas, pár krokov a podľa chute. Keď ju bolí chrbát, skúsime strečing v zárubni dverí. Jej úsmev je odmenou každého dňa. 

Moja mama má srdce plné bicepsov. Zdobených skromnosťou, vďačnosťou, ľudskosťou a ružencom.

Je tým najväčším športovcom na zemeguli. Aj preto jej patria všetky zlaté glóbusy, lopty i medaily sveta.