Nedávno som si pri pohľade do zrkadla uvedomila, že sa mi robia vrásky. Hej, viem, už nemám, ako hovorí klasik, dvadsať päť. A hoci mi väčšina ľudí stále tipuje 5 rokov menej, musela som si priznať jednu vec. Starnem. No a…?
Starnutie je strašná vec. Je to ako sledovať rozpad vlastného tela v priamom prenose. Iste, rozpad je pomalý a zo dňa na deň takmer nebadateľný (na rozdiel od rýchlosti, akou hrdzavejú staré škodovky), ale… keby som sa teraz mala pozrieť na svoju tvár s odstupom desiatich rokov, zrejme by som ostala, no… v nepríjemnom šoku. (a možno, ale to si trochu fandím, až budeme mať opäť stretnutie z gymnázia, skonštatujem, že mám stále najmenej vrások z triedy)
Starnutie je do značnej miery nespravodlivé. Poznám ľudí, ktorí aj vo vyššom veku vyzerajú skvelo a mladučko, no i takých, čo už v dvadsiatke vyzerajú, akoby mali vnúčatá. Iste, niektorí si za to môžu sami. Pubertálne výstrelky, nadváha, alkohol, cigarety, ale aj stres a prílišné nasadenie vedia poriadne zamávať so zovňajškom. Je však aj kategória ľudí, u ktorých je starnutie viac o genetike. Aj ja som zdelila tmavé kruhy pod očami (a je jedno, či som vyspatá alebo nie) a ďakujem Bohu za okuliare.
Starnúť treba vedieť. A myslím to vážne! Bohužiaľ, moderná doba starnutiu nepraje. Vidíme to hlavne na rôznych celebritách (a najmä „celebritách,“) ktoré sa snažia silou-mocou vyzerať ako mladice, hoci ich biologické hodiny už idú z kopca. Páni majú v tomto trošku výhodu. Keď zostarne akčný hrdina, tak proste hráva vojnových veteránov. A keď zostarol večný princ Maroš Kramár, tak sa konečne posadil na trón. Ale byť žena a mať vrásky? Och!
Starnutie sa teda odkladá na neurčito. Kým stačí skvelá genetika, cvičenie a zdravá strava, je to fajn. Ak nie, prichádzajú na rad kozmetické (a po nich chirurgické) úpravy. Botox, lifting, liposukcia, nový nos… a dookola, pretože žiaden zákrok nevydrží naveky. Postupne sa mnohé dámy zo šoubyznisu začínajú na seba podobať. Akoby ich jedna mater mala. Či skôr, akoby ich mal jeden plastický chirurg. Do určitého veku im to „žerieme.“ Ale… nie navždy.
Starnutie je totiž tak spravodlivé, že nakoniec dostihne všetkých. A tí, ktorí sa mu snažili zabrániť rôznymi „vylepšeniami,“ často skončia ako príšery. Zatiaľ čo dámy, ktoré nemali potrebu brániť času robiť si svoju prácu, sú teraz šarmantné a energické babičky, ktoré pečú s vnúčatami koláče, rozdávajú dobrú náladu a… vyzerajú skvelo a elegantne aj s vejárom vrások okolo očí a úst.
Pred pár dňami oslávili životné jubileá dve dámy, ktoré sú pre mňa vzorom elegantného starnutia. Jej Veličenstvo Alžbeta II (95) a moja pani profesorka z vysokej školy (90). Obe si toho prežili dosť. Obe sú vždy elegantné, decentne upravené, bez potreby tváriť sa, akoby vek neexistoval. Iste, vek je do určitej miery len číslo a záleží, ako sa cítime, ale… keď sa to číslo tak veľmi priblíži trom cifrám, je dôležité prijať to. Mladší už nebudeme. Ale môžeme byť šťastní. A to je hlavné.
Všetko najlepšie, Vaše Veličenstvo. Všetko najlepšie, pani profesorka.
