Osem ročníkov po sebe som nevynechal korčuliarsky košický Medzinárodný maratón mieru. Lenže potom dorazil covid…
Celkovo tri vynechané preteky (2020, 2021 a 2022) spôsobili vypadnutie z nejakého toho nastoleného rytmu, do ktorého sa mi už úprimne nejako ani nechcelo vrátiť. Ale vďaka kamarátovi Olimu, ktorý ma niekedy skôr počas roka presvedčil, aby sme sa na maratón prihlásili spoločne, som nakoniec prikývol. To, že Oliho z tréningového procesu a následne aj štartu vyradilo zranenie, je už ale iný príbeh.
Počasie bolo počas celého predmaratónskeho týždňa ukážkové – rána chladné, no zväčša slnečné a len slabý vietor. A podobne to vyzeralo aj v nedeľu. Síce pod mrakom, no príjemných 13 stupňov, povedal by som, že ideál ako pre korčuliara, tak aj pre bežcov.
8:30 prichádzam na štart, prederiem sa mierne dopredu na pozíciu tak akurát od štartovej čiary. Pätnásť minút do štartu inline dviadsiatky ubehne ani neviem ako, pred samotným výstrelom si však stihnem ešte požičať mobil od típka vedľa mňa a hodím SMS rodino-fanklubu, že pôjdeme netradične po pravej strane Hlavnej ulice. Tak nech sa stihnú presunúť.
Aj napriek už tradične veľmi skromnému tréningu sa mi na počudovanie šlo od začiatku veľmi dobre. Prejazd Hlavnou ulicou som si chcel najmä užiť, ostrý štart sa aj tak začína až na jej konci. Pretekárov typu „ic nabok mušim bic perši“ klasicky púšťam, veď ja si ich na Aničke dobehnem. A veru aj dobehol. A nielen to. Na cca piatom kilometri som si našiel parťáka Riša, ktorý mal pre mňa ideálne tempo. V priebehu trate sme sa niekoľkokrát vymenili vo vedení, nech si ten druhý oddýchne. Občas sme išli aj väčšia skupinka v závese, no do cieľa sme dorazili ako dvojka. Bola to skutočne dobrá skúsenosť, keďže za predchádzajúce ročníky som s vetrom, ťažkými nohami a kolísavým tempom bojoval zväčša sám. Rišo, dikes!
S časom 00:54:50 som nadmieru spokojný. Nie že by som jazdil na čas, to vôbec, ale každého to na konci dňa zaujíma. Poteší aj celkovo 56. miesto v kategórii Muži zo 151 pretekárov. Ako sa hovorí, not bad. Som zvedavý, či sa na ďalší rok prinútim aspoň trochu potrénovať a či už konečne skúsim atakovať čas pod 50 minút. Uvidzime, nesľubujem.
Každopádne maratónske motto Try Once Love Forever platí a vidíme sa znova o rok!
