Ako prebiehali tohtoročné Majstrovstvá Slovenska v cornhole aj s naším zastúpením

Domaniža. Dedinka s približne 1600 obyvateľmi učupená medzi Strážovskými a Súľovskými vrchmi neďaleko Považskej Bystrice. Keby ste šli okolo, asi by ste len ťažko hádali, že sa tu koná športové podujatie s celoslovenským významom. A predsa…

Počas tohto víkendu bola Domaniža dejiskom už tretieho ročníka Majstrovstiev Slovenska v cornhole. Hry, ktorá raketovým tempom naberá na obľúbenosti aj v našich končinách a ktorá si získala aj našu pozornosť.

Po minulom roku, kedy to nevyšlo, som sa tento rok hecol, a aj napriek vyše 3-hodinovej ceste som sa rozhodol zúčastniť sobotného turnaja jednotlivcov. S takmer neexistujúcim tréningom a chýbajúcimi skúsenosťami, no odhodlaním vyskúšať niečo nové a spoznať nových ľudí. A to sa podarilo bez ohľadu na výsledok.

Do turnaja jednotlivcov sa zapojilo 61 hráčov. Formát bol jednoduchý – každý hráč odohrá štyri zápasy v základnej časti, pričom výsledky určia, do ktorého z dvoch výkonnostných pavúkov hráč postúpi. Na turnaji sa totiž stretli profesionálni hráči a reprezentanti ale aj tí, ktorí si vrecká zahádžu maximálne na rodinných grilovačkách a chatách (rozumej ja medzi nimi).

Deň pred turnajom bolo mojím cieľom vyhrať aspoň jeden zápas. Po dvoch úvodných prehrách na nulu som svoj cieľ radikálne upravil – bodovať aspoň v jednom zápase. A to sa v tom ďalšom aj podarilo, dokonca naplno. Po tom, čo som si odškrtol svoju prvú výhru, už ďalšia nepribudla, ale o to ani tak nešlo.

Mimochodom hneď v prvom zápase, ako som sa začal rozhádzavať s mojimi vrecúškami, mi súper Peťo povedal, že tudy asi cesta nevede. Doma totiž hádžem „rekreačnými“ vreckami, ktoré majú od tých profesionálnych asi toľko, ako naša Niké liga od Ligy majstrov. Zobral som si teda voľnú sadu profi vreciek sediacich v rohu telocvične a išiel som na to. A veruže je to poriadne citeľný rozdiel.

Zistil som viacero podstatných vecí. Cornhole je náročnejší na fyzičku, než sa na prvý pohľad zdá. Počas zápasu sa jednak nachodíš, no zároveň sa opakovane zhýbaš ku vrecúškam, čo dáva zabrať hlavne chrbtu. V poslednom zápase mi už navyše tak odchádzalo rameno, že som nevládal ani dohodiť na dosku. Ďalším podstatným zistením bolo, že technika a konzistentnosť hodov je nadovšetko. A tie získaš jedine poctivým tréningom a stovkami hodín hádzania vrecúšiek na dosku.

A celková bilancia? Šesť zápasov, jedna výhra, päť prehier a umiestnenie niekde na chvoste rebríčka. Ale zážitok to bol že parádny. A určite sa o rok v Domaniži vidíme opäť!

PS: Ak som vám dal chrobáka do hlavy, určite cornhole vyskúšajte. Na záhrade, v parku, v telocvični. Ja si idem medzitým kúpiť nové profi zápasové vrecká, nech už som na ďalší turnaj dobre pripravený. A to s 10% percentnou zľavou, ktorú v e-shope hodto.sk môžete využiť aj vy. Stačí zadať špeciálny kód BROSPORT10.

Športu zdar a cornholu zvlášť!