Z islandského denníka, časť druhá: Od útesov k ľadovcom

Včerajší deň bol presne taký, aký si človek predstaví, keď sa povie Island – geotermálna energia, vodopády, čierne pláže a na záver polárna žiara.

Prvé kroky hneď ráno viedli ku gejzírom Strokkur a Geysir. Strokkur strieka každých pár minút do výšky približne 20 metrov, počas našej návštevy sme ho videli v plnej kráse hneď niekoľkokrát. Na druhej strane Geysir, podľa ktorého dostali názov všetky gejzíry sveta, je dnes aktívny len zriedka.

Potom nasledoval Gullfoss, jeden z najikonickejších islandských vodopádov. Masa vody z ľadovcovej rieky Hvítá padá do dvojstupňového kaňonu a v zime vytvára kombináciu hmly, ľadu a snehu, ktorá pôsobí takmer filmovo, hlavne s vychádzajúcim slnkom.

Popoludnie patrilo južnému pobrežiu a vodopádom Seljalandsfoss a Skógafoss, ku ktorému sme sa dostali zdola aj zhora.

Deň sme zakončili na čiernej pláži Reynisfjara, ktorá len pár dní dozadu po silnej erózii dramaticky zmenila svoju tvár.

No a večer okolo 22:00 prišiel hlavný bonus dňa – slovami neopísateľná polárna žiara, ktorá sa objavila nad krajinou a uzavrela deň spôsobom, aký sa nedal ani naplánovať.

Dnešok sme začali mimo naplánovaného itinerára. Ráno sme sa vybrali sa na skalný polostrov Dyrhólaey, ktorý krásne zasahuje priamo do Atlantiku a ponúka neopísateľné fotografické príležitosti. Miesto je známe aj tým, že tu v lete hniezdia papuchálky (angl. puffins). Tých sa nám ale nepodarilo vidieť. Zatiaľ!

Po presune o pár kilometrov naspäť nasledovala prechádzka priamo pod ľadovec Sólheimajökull, výbežok štvrtého najväčšieho ľadovca Islandu Mýrdalsjökull. Kombinácia modrého ľadu, čierneho sopečného popola a hlbokých trhlín ukazuje, ako sa na Islande stretávajú oheň a ľad priamo na jednom mieste. Podľa informácií, ktoré sme si prečítali, sa ľadovec každoročne radikálne zmenšuje, a to ako dôsledok otepľovania.

Programom nabitý deň pokračoval hodinu a pol dlhou cestou do kaňonu Fjaðrárgljúfur, ktorý vznikol približne dva milióny rokov dozadu počas doby ľadovej. Pozdĺž asi kilometer dlhého kaňonu vedie úzky chodník, ktorý ponúka krásne výhľady na serpentínovú rieku hlboko pod nami. Niet divu, že si tu našli cestu predovšetkým nadšenci fotografie, ktorí nevedeli, kam skôr namieriť svoj objektív.

Záver dňa patril jednému z najznámejších miest Islandu – zátoke Jökulsárlón. V lagúne plávajú ľadovce a kryhy, ktoré sa odlomili z najväčšieho európskeho ľadovca Vatnajökull. Niektoré majú tisíce rokov a postupne smerujú do oceánu. Len pár krokov odtiaľ leží Diamond Beach, kde sa kusy ľadu vyplavené Atlantikom lesknú na čiernom piesku ako kúsky diamantov.

Absolútnym bonusom dnešného dňa, v ktorý som ani nedúfal, bolo pozorovanie tuleňov priamo v lagúne. Postupne sa vynárali, plávali, potápali, akoby sa predvádzali. A to bol zážitok, na ktorý nezabudnem.

Dnes som pochopil, ako rýchlo sa v priebehu niekoľkých kilometrov dokáže islandská príroda meniť. Od oceánskych útesov cez ľadovce až po lagúnu plnú plávajúcich kryh a tuleňov. Kde inde na svete sa toto dá vidieť?