Je to taká futbalová rarita. Dvaja bratia v jednom drese, obaja reprezentanti a spolu aj víťazi Pohára víťazov pohárov. Nie je na svete veľa takých.
Bývali na Tehelnom poli. Futbalový štadión, „zimák“ a kúpalisko mali pod nosom. „Keď sme prišli zo školy, nič iné ako športovať by nás nenapadlo. Keď sme chceli s bratom chodiť zadarmo na kúpalisko, prihlásili sme sa do plaveckého oddielu Slávie,“ spomína jeden z bratov. Obidvoch zdobila húževnatosť. Jano, o tri roky starší ako Ľudovít, hrával aj hokej. S mladším dorastom Slovana to dotiahol na majstrovstvá republiky v Jihlave.
Otec mohol žiariť spokojnosťou. Veď to on ich vodil na štadión, on im radil, zariaďoval, čo bolo potrebné pre život i pre futbal. Starší Janko sa dostal do športovej školy a mladší Ľudovít ho začal napodobňovať a doháňať. Staršieho si raz pri školských zápasoch vyhliadol dr. Baláži, mladší sa pýši tým, že jeho objavil Jim Šťastný.
Obidvaja boli v Slovane od začiatku, čiže odchovanci. No tu vládla obrovská konkurencia. Keď ako dorastenci získali titul majstra ČSSR, v kádri bolo veľa talentov. Dokonca aj v céčku hrali výborní futbalisti. Ján sa vtedy prepracoval do béčka, hral v druhej lige. V roku 1964 ju vyhrali Trnavčania a postúpili do najvyššej súťaže. A vtedy Jána oslovili. Tu hneď získal aj prvý svoj i trnavský titul. Vtedy, napriek úspechom, ho ale otec na prekvapenie mnohých zaprel. Keď mu kolegovia blahoželali k Jánovmu titulu, odpovedal: „Ja mám len jedného syna, Ľudovíta.“ Nebral to síce smrteľne vážne, ale škrelo ho to a nikdy sa s tým úplne nevyrovnal. Vždy túžil, aby obidvaja bratia hrali bok po boku v Slovane.
Ján išiel v roku 1966 slúžiť do Dukly Praha, kde získal druhý titul majstra. Všade je možno dobre, ale doma je doma. Vrátil sa teda k Dunaju. V pravú chvíľu, pretože mužstvo sa vrhlo na PVP a získalo ho vo finále s Barcelonou. Janko pridal tretí titul v treťom mužstve, pretože aj Slovan bol majstrom. Bojoval v kvalifikácii na MS 1970 v Mexiku a potom si tam aj zahral. Viac si ani nemožno želať. Šesť rokov hral v jednom mužstve s bratom, dokonca v jednom obrannom rade. Pripísali si po dva tituly. Ľudo začal v lige roku 1964 a dva roky na Jána čakal. Reprezentoval levíčatá i v B-mužstve a do áčka sa dostal, keď brat končil, roku 1971, na dvanásť zápasov. Jeden bol vysoký a tvrdý, druhý, tiež fyzicky zdatný a obetavý, nižší, ale tiež výborný hlavičkár. V reprezentácii mal konkurentov v Dobiašovi, Hrivnákovi, Táborskom i Samekovi. Pravda je však taká, že obidvaja patrili vo svojich rokoch k československej futbalovej špičke. Ťažko by sa dalo povedať, kto bol lepší. Boli jednoducho rovnakí, rovnako dobrí. Starší s prezývkou „Prokeš“ sa stal doktorom práv, mladší „Kefa“, vyštudoval strojnú priemyslovku. Ján bol aj rozhodcom, Ľudo sa stal roku 1999 predsedom Slovana. Obidvaja zohrali v lige okolo 200 zápasov.
