Svet miluje víťazov, ale každý nemôže vyhrávať. Šport je o tom, že niekto musí prehrať. No existujú porazení majúci moc víťazov. Takýmto „víťazom“ je aj pravdepodobne najhorší skokan na lyžiach všetkých čias známy pod prezývkou „Orol Eddie“.
Eddie Edwards sa narodil v anglickom mestečku Cheltenham, na absolútnej rovine. Sníval o olympiáde, ale v džude, volejbale či jazdectve sa mu príliš nedarilo. Keď v televízii uvidel prenos zo skokanských pretekov, bolo rozhodnuté. Požičal si lyže a kombinézu a začal tvrdo drieť, aj keď poriadne nevedel ako, lebo na trénera nemal peniaze. Do majstrovského kolotoča sa vtedy mohol prihlásiť každý, a tak sa Edwards stal súčasťou Svetového pohára. Organizátori sa počas jeho pokusov vždy modlili, aby sa neprizabil, Eddie však vždy bezpečne doskočil na najkratšiu vzdialenosť, ktorá väčšinou znamenala prekonanie britského rekordu. Jeho krédom bolo posledné miesto a keď sa mu nebodaj podarilo skončiť na predposlednom, boli toho plné správy.
Keď sa objavil na štarte na ZOH 1988 v Calgary, dav hulákal viac, ako keď mal skákať olympijský víťaz Matti Nykänen! Edwards zostal verný svojmu krédu, skončil posledný. Keď šéf organizačného výboru vo svojom záverečnom prejave povedal, že niektorí športovci získali medaily, ale jeden muž lietal ako orol, stotisíc divákov začalo freneticky skandovať: Eddie! Eddie!
Voči ostatným vychudnutým skokanom vždy pôsobil so svojimi 82 kilogramami ako obor z inej planéty. Že sa na pretekoch nezabil, bol vlastne taký malý zázrak. Keď ho súperi podpichovali, či pri svojich letoch nemá strach, so smiechom im hovorieval: „Na mostíku strach nemám. Asi preto, že mi slúži len jedno oko. Ani neviem, koľko mám dioptrií, ale na tom nezáleží, lebo okuliare sa mi hore na mostíku beztak vždy zahmlia a ja potom ani neviem, kde skáčem.“
Eddie „Orol“ Edwards nikdy nepatril medzi najlepších skokanov. Nezískal zlatú olympijskú medailu ani titul majstra sveta, ale aj napriek tomu sa nezmazateľne zapísal do histórie tohto športu.
