Sledujte nás

Ifkine fejtóny

A škola zabila talent

Aj vám v škole povedali, že na to „nemáte“?

Školské lavice
Foto: MChe Lee / Unsplash

Pred časom som sa vrátila do školy. Tentokrát nie ako študent, no na opačnú stranu: v škole v našej obci vediem krúžok pre deti. Zameranie totálne netradičné – symbolické cestovanie v čase. Rozprávame si o dejinách, nacvičujeme scénky z histórie obce a minule sme mali antické olympijské hry.

Partia je skvelá, deti sú nadšené. Vlastne ma až prekvapilo, keď mi na prvej hodine niektorí povedali, že sa tešia, čo všetko sa dozvedia. Áno, čítate správne. Tešili sa, že sa budú učiť. Čudné? Iste, učím decká na prvom stupni. No ako mi prezradili ich učiteľky, pokiaľ ide o skutočné vyučovanie, tam ich nadšenie už vyprchalo.

Uvedomila som si, že každý jeden vyučovací predmet – či humanitný, technický alebo výchovný – má počiatočnú fázu nadšenia. Neskôr prichádza znechutenie. Ale prečo? Nuž, jednoducho preto, že my, ľudia, chceme víťaziť. Ak nám niečo „nejde,“ vzdáme to. Áno, priznajte si to, dospeláci, tiež ste takí! Keď otec rodiny vie, že mu „nejdú“ chlapské roboty, radšej si zaplatí profíkov, ako by sa mal sám trápiť. A mamička, ktorej „nejde“ upratovanie, tiež radšej investuje do robotického vysávača a umývačky riadu, než by sa donútila viac makať.

A teraz si predstavte deti. Do takých deviatich rokov (niekedy aj kratšie) sa do školy viac-menej tešia. Predmetov je relatívne málo a známky dobré. Lenže… ako ide čas, predmetov je stále viac a… samozrejme, nie každého všetko baví. A keď chudákovi školáčikovi pristane na čele nálepka, že mu proste „nejde“ matika… tak z tej matiky NIKDY nedostane jednotku. (Pokiaľ sa nevymení učiteľ a ten nový nepríde na to, že chlapec len potrebuje iný spôsob vysvetlenia, aby pochopil problém – a potom pôjde ako pílka.)

Osvedčila sa mi jedna zásada: prispôsobiť nároky možnostiam detí. Keď píšem scénky, snažím sa šiť dialógy „na mieru,“ aby každé dieťa mohlo ukázať, čo v ňom je. Jedna je tichá, bude hrať distingvovanú grófku. Ďalší má nevinný kukuč, bude hrať rojka. Nemá zmysel tlačiť. A už vôbec nemá zmysel o niekom tvrdiť, že na to „nemá.“ Ani ja „nemám“ na šport, som nemehlo. Viem. A chcelo to naozaj veľa premáhania, aby som na šport nezanevrela.

Osobne zastávam názor, že škola by mala v prvom rade vytvoriť u detí vzťah k vzdelávaniu, než ich zahltiť kvantom nepotrebných informácií. Ak ich nejaký odbor zaujme, sami budú pátrať, aby sa dozvedeli viac. Nikto nemá talent na všetko. Navyše, nálepky sa človek ťažko zbavuje. Aj mnohým slávnym športovcom v detstve povedali, že na to „nemajú.“ Nevzdali to. Mnohí ďalší áno…

Som jednoznačne za to, aby „výchovy“ (telesná, hudobná i výtvarná) neboli hodnotené známkou za výkon. A buďme realisti, čo je dôležitejšie: aby decko zabehlo 800 metrov za určený čas, alebo aby malo chuť tých 800 metrov odbehnúť aj neskôr..?

Kliknite pre pridanie komentára

Napíšte odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.

Viac v Ifkine fejtóny