Pozn. autorky: nasledujúce riadky nie sú vedecky podložené, nie sú skúmané na vzorke respondentov a určite sa s nimi nebude každý stotožňovať.
„Toto musím zajtra vycvičiť!“ Ach, ako dobre, že som sa odnaučila používať takéto vety zakaždým, keď zjem niečo „nezdravé“. Nemusím totiž nič. A ty tiež nie.
Môžem si dať trdelník (aj dva) na jarmoku, a nemusím ho jesť s pocitom previnenia, alebo s pocitom, že zajtra budem musieť cvičiť dvakrát toľko ako dnes. Však aby som ho spálila predsa. Radšej som sa naučila spáliť v sebe pocit výčitiek. Jedlo totiž nie je niečo, čo si musíme zaslúžiť. Jedlo je skrátka jedlo. Je to niečo, čo má za úlohu udržať nás pri živote, zasýtiť a v neposlednom rade (teda aspoň pre mňa ako milovníka jedla) aj potešiť. Rozdiel je len v tom, koľko energie spotrebuje naše telo na jeho strávenie.
Od čias, kedy som si o sebe začala myslieť, že som tučná – rozumej od čias pubertálnych – som skúšala už diéty rôzneho druhu. Nízkosacharidovú, bielkovinovú, bezpečivovú, bezsladkosťovú, bezprílohovú, bezrozumovú, raz som dokonca skúšala aj sacharidové vlny. Samozrejme, každá z týchto diét zaberie. Otázne však je, na ako dlho, resp. ako dlho tak človek dokáže fungovať. Ja som nikdy nedokázala viac ako pár dní. Dva týždne som nejedla žiadne pečivo, a keď som si potom dala jednu celozrnnú kaiserku, diéta bola, samozrejme, v keli. Všetko som pokazila. Neviem vydržať. Už to nemá zmysel. To už môžem opäť jesť všetko, lebo veď aj tak dlho nevydržím.
Takýto scenár sa opakoval aj pri všetkých ostatných diétach. O čokoláde sa mi neraz doslova snívalo, a následne som sa zobudila s výčitkami, pretože som jedla čokoládu. V sne. To nie je dobré pre nikoho, a už vôbec nie pre dievča vo vývine v tínedžerskom veku. Tento článok je zároveň apelom na to, aby sme sa viac rozprávali o jedle. Alebo menej. Závisí od toho, ako sa o tom jedle chceme rozprávať. Ak sa o ňom budeme rozprávať pekne, poďme sa rozprávať. Ak chceme na jedlo nadávať, zakazovať si a vštepovať iným do hlavy čo musia a čo, naopak, jesť nesmú, tak sa o jedle ani nerozprávajme. Pretože, ako sa hovorí, „o jedle len v dobrom.“
Samozrejme, je každého voľba ako sa rozhodne stravovať. Ja napríklad nejem mäso, avšak nejem ho preto, lebo som sa tak pred pár rokmi rozhodla. Nie preto, že som niekde čítala zaručenú päťdňovú bezmäsitú diétu a ani preto, že by mi niekto povedal, že schudnem len ak úplne prestanem jesť mäso. A myslím si, že by to tak malo byť so všetkým. Ak sa niekto rozhodne nejesť pečivo, malo by to byť preto, že mu nechutí (ok, reálne si neviem predstaviť človeka, ktorý by odolal čerstvému teplému croissantu a ešte napríklad s pistáciovým krémom a orieškami a k tomu teplá kávička a výhľad na Paríž, ach, mňam), alebo preto, že mu to spôsobuje ťažkosti, jednoducho zo svojho slobodného rozhodnutia.
To isté so sladkosťami. Ja si neviem predstaviť svoj život bez sladkostí. Milujem čokoládu, čízkejky (nebo-li čízké dorty), palacinky, sladké raňajky a viem, že ak by som sa rozhodla fungovať úplne bez týchto spomenutých vecí, tak (okrem toho, že by som bola šialene smutná a podráždená) by mi to dlho nevydržalo. Aj tak by som si po istej dobe dala niečo sladké a jedla by som to minimálne s výčitkami a pocitom vlastného zlyhania. A načo to robiť jedlom, keď sklamať samého seba môžeme toľkými inými spôsobmi? (berte, prosím, môj sarkastický humor s rezervou)
Ja som taký ten typ človeka, ktorý si večer líha do postele s myšlienkou na raňajky (pozdravujem Katku a Filipa!), hneď po raňajkách, alebo ešte v procese ich jedenia sa dohaduje s kolegami, kam sa pôjde na obed a počas jedenia obeda premýšľa nad kávou a koláčikom, prípadne nad tým, čo si nachystá na večeru. Mojou rutinnou otázkou na trénera je: „Čo budeš raňajkovať/večerať?“ (v závislosti od toho, či máme tréning pred alebo po práci) a keď sa mi pred časom zasnúbila jedna z mojich najlepších kamarátok, moja prvá otázka bola: „Koláčiky budú aké?“ Mimochodom, sľúbila, že budú dobré. Dám vedieť či boli.
Ako vo všetkom, tak aj v jedle je potrebné nájsť zdravý balans. Ja som napríklad ešte pred pár mesiacmi praktikovala tzv. „mekáčové piatky“. Áno, znamená to presne to. Mekáč. V piatok. Každý. Bez výčitiek, avšak s pribúdajúcimi percentami tuku a zhoršujúcou sa pleťou. Teraz balansujem. Dám si aj mekáč (priznávam, že môj život bol o niečo ľahší, kým ešte nemali veggie ponuku) ale len občas. A väčšinou bez hranoliek, prípadne s malými namiesto veľkých.
Takže nie, nájsť balans neznamená vylúčiť zo svojho jedálnička všetko okrem zeleniny, ovocia a tofu. Znamená to jesť ako človek, nie ako prasiatko. Teda aspoň v mojom prípade.
