Život je vraj ako bonboniéra. Alebo ako horská dráha, ako sínusoida, ako cesta do cieľa vydláždená vlastnými (ne)úspechmi. Raz si hore, raz si dole, a či chceš alebo nie, raz je lepšie a raz je horšie. Všetko je to však len obdobie, ktoré prejde. Tak, ako všetko.
Keď som pred pár rokmi (konkrétne číslo schválne neuvádzam, avšak je to niečo medzi 5 a 10) maturovala, na oznamkách sme mali ako motto uvedené: „Nie je dôležité, ako rýchlo napreduješ. Dôležité je, aby si nezastavil.“ Alebo tak nejak, neviem. Popravde si to už úplne presne nepamätám a nemám sa ani koho opýtať, keďže z asi sto objednaných kusov som rozdala kusov nula. Nevadí, aj tak som tam nemala dobrú fotku. Motto to však bolo dobré, pravdivé. Čo však v prípade, ak zastavíš?
Nuž, nič. Buď budeš ďalej len stáť, alebo sa pohneš znova dopredu, prípadne dozadu. Ja som takto zastavila. Zamrzla na jednom bode a spolu so mnou zamrzli aj moje kalorické tabuľky. Tento článok píšem ako ponaučenie a motiváciu najmä sama sebe. Ponaučenie, že keď už konečne vyzeráš viac-menej tak, ako si vždy chcela, nemôžeš sa opustiť a úplne sa vykašľať na kamošky kalórie a myslieť si, že tvoje zázračné telo dokáže prijímať veľa veľa sladkostí bez viditeľných vedľajších účinkov. A tým vedľajším účinkom nemyslím moju spokojnosť. Motiváciu preto, aby som opäť tak ľahko neupustila zo svojho zabehnutého tempa.
Niekde som počula veľmi inšpiratívnu vetu, že by sme sa nemali báť dávať si vysoké ciele, avšak nemali by sme o nich nikomu hovoriť, aby sme sa necítili trápne, ak ich nedosiahneme. Ja sa nielen, že budem cítiť trápne, budem sa cítiť ešte aj smutne, demotivovane a sklamane. Je teda zrejmé, že sa dostatočne viem sklamať aj sama, preto, prosím, kašlite už vy ostatní na to.
Nie je to tak zlé, ako to bolo pred cca pol rokom, to určite nie. Ale táto veta ma predsa nemôže uspokojiť, pretože to nie je ani dobré. Nie je to dobré najmä kvôli tomu, že v návale šťastia a radosti som v auguste, kedy som mala najlepšiu formu vo svojom živote, najlepšie nastavený fungujúci režim cvičenia aj jedla, vytriedila zo svojho šatníka všetky veci, ktoré mi boli čo len málinko väčšie so slovami, že už ich predsa nikdy nebudem potrebovať. Pod slovami „málinko väčšie veci“ rozumej väčšie S, prípadne nejaké to M, jednoducho ostal len menší strih S a oblečenie veľkosti XS, prípadne XXS. Mohla som si aj nejaké to Mko nechať.
A tu sa dostávam do bodu, ktorý ma prinútil napísať po dlhšej dobe článok. Tento príbeh sa mojim verných čitateľom bude určite zdať povedomý, keďže v ňom figurujem ja, zrkadlo a, (ne)prekvapivo nohavice. Aby som bola konkrétna – rifle, ktoré som si kúpila v najlepšom auguste, a ktoré mi dokonca boli v páse tak voľné, že som musela využiť (inak veľmi užitočný) lifehack so šnúrkou do topánok, ktorá rifle v páse stiahne a tým pádom neodstávajú. V sobotu som si tieto rifle nezapla. Nezapla. Nie, že som nemusela použiť šnúrku. Ja som ich nezapla. Ku cti mi určite slúži, že tentokrát som to zvládla bez sĺz, aj keď som ich mala doslova na krajíčku.
Čo chcem týmto článkom vlastne povedať? Že rifle si už neskúšam. Minimálne do času, kedy sa budem opäť cítiť dobre. A že aj napriek časovej vyťaženosti budem opäť cvičiť viac ako dvakrát do týždňa, a že si budem opäť dávať trošičku väčší pozor na to, koľko (nie čo) budem jesť. Aspoň kým sa opäť neroztrhne vrece so svadbami mojich kamarátok, na ktorých sa s heslom „šťastie si za peniaze nekúpiš, ale môžeš si dať veľa koláčikov, a to je v podstate to isté“ opustím a pôjde to so mnou dolu vodou. A hore tukom.
Wannabe motivátor sa hlási naspäť do služby a čítame sa pri hip thrustoch!
