Majstrovstvá sveta v hokeji v Tampere a Helsinkách sa hrajú nielen bez Rusov či Bielorusov, ale aj najjagavejších hviezd NHL. To napríklad. Čo teda vlastne znamená byť majstrom sveta? Existuje v športe ešte niečo viac? Alebo je chyba v názvosloví?
Ako napísala jedna múdra žena, „…za každým titulom MS je kopec driny, odriekania, bolesti, odvahy, a bojovnosti. Tituly MS neprichádzajú sami od seba s ľahkosťou a bez námahy, rôzne športy – rôzne cesty ku sláve a k titulom, preto si myslím, že sa nedá porovnávať, ktorý titul je hodnotnejší a vzácnejší. Treba obdivovať a tešiť sa s víťazom, lebo vieme, že radosť z prvenstva je jeho jediná pravá odmena za všetko, čo musel obetovať a podstúpiť…“ Ale…
Spýtajte sa proficyklistu, povedzme Petra Sagana, či by chcel radšej vyhrať majstra sveta alebo Tour de France. Očakávaná odpoveď je presne to, o čo mi ide. Spýtajte sa Hossu, či by chcel byť trikrát majstrom sveta alebo raz vyhrať Stanley Cup. Či je viac vyhrať Ligu majstrov, zdolať dlhodobo 19 súperov v 38 zápasoch Premier League alebo vyhrať za mesiac majstrovstvá sveta. Majster sveta je denotácia, ktorá akosi vylučuje akúkoľvek možnosť, že existuje niečo viac ako môj výkon. Že je proste niekto v danej disciplíne lepší ako ja. Môžem byť majstrom sveta, keď zdolám Mt. Blanc, pričom viem, že existuje Everest? A že navyše tuším, že práve teraz ho zdolávajú ďalší piati borci? Medzi F1 a 20-kilometrovou chôdzou Mateja Tótha je zívajúci rozdiel diametrálne rozličných športových filozofií, ani Fittipaldi nemohol byť majstrom sveta po jednej Monze. Porovnávam nemožné, ale reku, prečo nie…
Nikomu nechcem siahať na idoly a určite nechcem znevažovať výkony majstrov, to skôr naopak. Veď ani ja nie som žiaden majster sveta…
