Stará ľudová múdrosť hovorí, že sadne i na vola, no my môžeme pokojne povedať, že na Bradburyho. Áno, austrálsky rýchlokorčuliar zažil na ZOH v Salt Lake City (2002) asi najkurióznejšie i najšťastnejšie preteky zároveň. Získal olympijské zlato a pritom bol totálnym outsiderom na dráhe.
Ako teda mohol tento, dnes 41-ročný austrálsky rýchlokorčuliar vystúpiť na stupienok najlepších? V jeho prípade doslova absurdne.
Do semifinále postúpil len tak, že jeden súper spadol a druhého diskvalifikovali. Nasledoval postup do finále a ak si niekto myslí, že tu dostal Steven Bradbury strach (predsa len bol najslabší), tak sa veľmi mýli. „Bol som najstarším finalistom a úprimne – bol som presvedčený, že na nikoho z nich nemám. Z toho sa odvíjala aj moja taktika – držať sa vzadu a vyčkávať, či sa niečo nepredvídateľné nestane.“ Tomu sa povie pevné nervy, že? A ono sa naozaj stalo. V tuhom boji o zlato sa všetci rýchlokorčuliari pred ním zrazili a mohli len na zadku sledovať, ako si to šťastlivec Bradbury v pokoji dokĺzava po olympijské zlato.
Šťastie muselo byť teda fest unavené 🙂
