Sledujte nás

Futbal

Červení diabli v bielom pekle, časť druhá

V prvej časti nášho seriálu o ceste Manchesteru United za večnou slávou ste sa mohli dočítať, že chýbalo len málo a prívlastok najslávnejší anglický tím sa dnes mohol spájať s úplne iným menom, zatiaľ čo červení mohli skončiť zabudnutí v histórii. Dnes vám priblížime, čo sa dialo na začiatku obdobia, ktoré sa zvykne označovať aj ako Busbyho éra.

Návrat medzi elitu

Oficiálne bol nový manažér United verejnosti predstavený až 1. októbra 1945, pretože Matt Busby stále slúžil v armáde, kde trénoval tím zložený z poddôstojníkov. V prvej sezóne obnovenej The Football League v ročníku 1946/47 dokázal so svojím tímom skončiť na sľubnom druhom mieste. O rok neskôr už získal FA Cup v zápase, ktorý bol novinármi označený za najlepší, aký dovtedy Wembley videlo.

Umiestnenie v lige červení dokázali obhájiť v troch z nasledujúcich štyroch ročníkov. Do 24. augusta 1949 pritom nemali k dispozícii ani vlastné ihrisko. Old Trafford, ktorý bol domovským stánkom The Reds od roku 1910, bol totiž poškodený pri bombardovaní Manchesteru nemeckou Luftwaffe na prelome rokov 1940-41. Po vojne síce po nátlaku Jamesa Gibsona dostal klub peniaze na obnovu štadióna od Komisie vojnových škôd, suma však na všetky opravy nepostačovala. United museli navyše platiť Manchesteru City za to, že svoje domáce zápasy mohli hrať na ich štadióne Maine Road. Napriek všetkým týmto problémom stíhal Matt Busby popri budovaní tímu dohliadať aj na rekonštrukciu nového štadióna.

V sezóne 1951/52 sa červení po 41 rokoch konečne dočkali aj tretieho ligového titulu. Mužstvo okolo kapitána Johnnyho Careya bolo však už vtedy prestarnuté. Všetci čakali, že nový manažér nahradí starších hráčov hviezdami z iných tímov. Peniaze na nákupy ale neboli. Klub mal po rekonštrukcii Old Traffordu dlhy vo výške 15 000 £. Busby tak musel vsadiť na mladú krv.

Nový systém

Na túto situáciu bol škótsky manažér pripravený. Hneď po nástupe do klubu totiž začal budovať systém vyhľadávania a výchovy talentov zo širokého okolia Manchesterskej aglomerácie. Podporoval ho v tom jeho predchodca Walter Crickmer, ktorý ostal tajomníkom klubu a stal sa Busbyho spriaznenou dušou. Ten v roku 1938 spoluzakladal mládežnícky tím Manchester United Junior Athletic Club.

Busby si ešte predtým v Armádnom telovýchovnom zbore vyhliadol Jimmyho Murphyho, bývalého záložníka West Bromwich Albion, s ktorým zdieľal rovnaký názor na smerovanie moderného futbalu. Ešte v roku 1945 mu ponúkol miesto trénera juniorky United, pričom Welšan mu robil aj asistenta pri hlavnom mužstve. Dvojicu doplnil ešte vyhľadávač talentov Joe Armstrong a spoločne tak položili základ dnešných futbalových akadémií.

Pokiaľ sa dalo, Busby nahrádzal starších hráčov odchovancami z juniorky, nákup hráča bola až druhá možnosť. Aj v tom prípade dával Busby prednosť mladším hráčom – brankára Raya Wooda získal z Darlingtonu ako osemnásťročného, z jeho nástupcu Harryho Gregga spravil v decembri 1957 najdrahšieho brankára sveta v dvadsiatich piatich rokoch.

Busbyho deti

Prvými mladíkmi z juniorky United v Busbyho tíme boli John „Jackie“ Blanchflower a Roger Byrne. Obaja debutovali 24. novembra 1951 v zápase proti Liverpoolu, Blanchflower vo veku 18 rokov, 8 mesiacov a 18 dní, Byrne bol o štyri roky a 27 dní starší. Novinári im hneď dali prezývku Busbyho deti (Busby Babes). 4. apríla 1953 nastúpil proti Cardiffu City Duncan Edwards, ktorého si Matt Busby sám vyhliadol, keď mal dvanásť. V ten deň sa vo veku 16 rokov a 185 dní stal najmladším hráčom, ktorý kedy nastúpil v anglickej najvyššej futbalovej súťaži.

Následkom prebudovávania tímu ustúpili United v nasledujúcich troch ročníkoch z prvých priečok, ale v sobotu 7. apríla 1956 získali pod vedením kapitána Rogera Byrneho pre klub v poradí štvrtý titul a sezónu dokončili bez jedinej prehry. Výsledok bol o to pozoruhodnejší, že priemerný vek hráčov Manchestru United bol vtedy 22 rokov. Nečudo, že novinári už nepísali o jednotlivých hráčoch ako o Busby Babes, ale prezývka sa stala synonymom pre celý tím červených.

Matt Busby sa o svoje deti nestaral len na ihrisku. Dokázal napríklad zariadiť, že Duncan Edwards a Bobby Charlton hrávali za klub aj počas povinnej vojenskej služby. Cez týždeň slúžili v 70 kilometrov vzdialenom Shropshire a cez víkendy si chodili zahrať v lige.

Madridské lákanie

Hneď po zisku štvrtého titulu dostal Matt Busby ponuku od Santiaga Bernabéua na prestup do Realu Madrid, ktorý sa práve stal víťazom prvého ročníka Pohára európskych majstrov (predchodcu dnešnej Ligy majstrov). Busby ale s vďakou odmietol. Mal totiž so svojimi „deťmi“ vlastné plány.

V nasledujúcej sezóne sa totiž United, ako prvé anglické mužstvo objavilo v Pohári európskych majstrov. A to aj napriek nesúhlasu vedenia The Football League, ktoré sa obávalo poklesu úrovne ligy. Vizionár Busby nakoniec našiel podporu u predsedu anglickej futbalovej asociácie Stanleya Rousa. V Európe to dotiahli až do semifinále, kde prehrali s neskorším víťazom Realom Madrid. Doma červení obhájili titul a prvé double v novodobej histórii im uniklo po kontroverznom finále FA Cupu s Aston Villou, v ktorom po zákroku útočníka Petra McParlanda v šiestej minúte zápasu skončil brankár United Ray Wood v nemocnici so zlomeninou lícnej kosti. United nakoniec zápas po bezgólovom polčase prehrali 2:1.

Busbyho tento výsledok neznechutil a jeho ciele pre sezónu 1957/58 boli jasné. Posilnený o nového brankára Harryho Gregga a s vychádzajúcou hviezdou, len dvadsaťročným Robertom „Bobby“ Charltonom chcel dobyť Európu, pričom  zisk tretieho titulu v rade mal byť samozrejmosťou. Osud však všetko zariadil inak.

Viac v Futbal