Sledujte nás

Posilka

PRÍBEH Z FITKA … Predstava, že si nezacvičím, bola pre mňa utrpením

1390771_10201657894664085_1837106572_nPríbeh športu resp. pohybu sa u mňa začal už v 1. ročníku, kedy ma mama prihlásila ešte ako skôlkára na tanečnú, ktorej sídlo bolo, a možno ešte stále je v umeleckej škole M. Vileca. Strávil som tam necelé dva roky, pričom posledný rok som ale už cítil, že tadeto cesta nevedie, čo sa odrazilo aj v mojej dochádzke. V 2. ročníku na základnej škole ma rodičia spolu s bratom prihlásili na judo a stal som sa členom Judo Kan-u Bardejov. Judo sa stalo počas nasledujúcich 7-ich rokov mojou vášňou. Mojim prvým trénerom bol Vladimír Grega (vojak z povolania), a preto som razom zistil čo znamená pojem disciplína. Získal som istý režim, ktorý nechcem, neviem a niekedy si myslím, že už ani nemôžem zmeniť. Ráno škola, poobede tvrdý tréning, večer príprava do školy a kvalitný spánok – takto vyzerali moje dni počas základnej školy. Judo mi dalo kopu kamarátov nielen v Bardejove, ale po celom Slovensku…

Súťaže

Svoju prvú súťaž si pamätám dodnes. Bol som strémovaný zelenáč v kimone s bielym opaskom (najnižšie kyu) a svoj prvý zápas som prehral po pár sekundách na ipon (10 bodov). Tým pre mňa súťaž skončila. Moju psychiku to samozrejme poriadne zasiahlo, no začal som znova a naplno makať. Ešte pár dní po súťaži som mal ten zlý pocit zlyhania, čo ma ale hnalo vpred.  Na nasledujúcej súťaži som obsadil 1. priečku, a s ňou prišiel i pocit radosti a sebavedomia a ďalšia motivácia a chuť trénovať.

Mojim ďalším trénerom bol Janko Arendáč, ktorý dohliadal nato, aby sa moje zručnosti zlepšovali. Absolvoval som približne 60 súťaží, pričom asi z 50-ich som si domov doniesol diplom, medaily a poháre. Medailová žatva sa začala pod taktovkou trénera Jaroslava Marušina, ktorý ma trénoval posledné roky.  Ako 12-ročný som sa stal majstrom Slovenska vo svojej váhovej kategórii. Stal som sa Najlepším judistom klubu Judo kan Bardejov, vyhral som veľa medzinárodných súťaží, ktoré sa konali na Slovensku alebo v Poľsku (vyhral som aj  súťaž, ktorá sa konala v soľnej bani 300m pod zemou v Bochni – PL, pričom som mal vo váhovej kategórii cca 70 borcov, bojovalo sa K.O. systém- kto prehrá, vypadáva). Najviac mi však utkveli v pamäti moje posledné MSR v Jude, ktoré sa konali v Pezinku. Mal som 14 rokov, bol som neskutočný trémista a mal som približne 40 súperov. Neveril som si vôbec že mám nejakú šancu, kedže som mal zápasy so súpermi s ktorými som už parkrát prehral. Tieto MSR som vyhral po neskutočne vyčerpávajúcom finále. Ten pocit keď som stál na stupni víťazov bol neopísateľný, pocit, že som prekonal strach, sám seba, a posunul svoje limity, a v neposlednom rade som si získal i rešpekt svojich súperov. Po tomto športovom zážitku som si uvedomil, že moja drina priniesla zaslúžené ovocie a hlavne to, že ak budem na sebe pracovať, v živote sa nestratím. Stal som sa taktiež členom juniorskej reprezentácie Slovenska v Jude. Túto situáciu som si veľmi neužil, pretože s členstvom v reprezentácii prišli aj povinnosti, ktoré som nebol schopný zvládať spolu so školou a prípravou na gymnázium. S judom som preto ako 14-ročný skončil, no ostali mi navždy spomienky na toto obdobie. Za moje úspechy sa musím poďakovať mojim rodičom, ktorí ma podporovali a hlavne trénerom, ktorí ma nielen trénovali, ale dá sa povedať aj istým spôsobom vychovali. Po tomto období nastalo asi pol roka hluché obdobie nič nerobenia a cítil som, že mi proste niečo chýba.

Môj režim sa narušil, už som po škole vlastne nemusel nič, s čím som nebol spokojný. Začal som preto posilňovať na dvore na hrazde a bradlách. Otec , ktorý si to všimol mi navrhol, či by som nechcel  skúsiť  posilku a zrodila sa moja najväčšia vášeň.

Po prvom tréningu, kedy som nevedel ani poriadne cvičiť, som sa cítil neskutočne dobre, napriek tomu že som sa ledva vládal najesť. Mal som chuť trénovať aj každý deň. Táto vášeň pretrváva dodnes a na svoj tréning nedám dopustiť. Musím sa priznať, že nie je nad ten pocit, keď prídem domov z tréningu, ľahnem si celý ubolený, no šťastný a ani poriadne neviem z čoho. Začal som sa o tématiku cvičenia zaujímať čoraz hlbšie a dbať na správnu techniku pri cvičení, ako aj na kvalitnú stravu. Každým zdolaným osobným rekordom (hlavne v tlaku) sa mi asociovali spomienky  a pocity z detstva, keď som stál na stupni víťazov.  Keď som začínal ako stredoškolák vo fitku mal som 56kg. Teraz vážim takmer o 30kg viac – 84kg, a cítim sa plný sily a energie. Bývali dni kedy som ledva držal oči na stopkách, no keď skončila škola, moja prvá cesta smerovala priamo do fitka, bez ohľadu na situáciu. Moje telo postupne rástlo, čo pozitívne okomentovali rodičia, kamaráti i okolie. Po každom tréningu cítim psychickú pohodu. Cvičenie je vlastne aj akousi terapiou pri tomto hektickom živote.

Mal som obdobia, kvôli ktorým som nemohol cvičiť a predstava, že dnes si nezacvičím bola pre mňa utrpením. Stále si myslím, že je na čom pracovať, aby moje telo vyzeralo podľa mojich predstáv, no viem, že musím preto nielen tvrdo trénovať, ale aj zdravo žiť. Cvičím pravidelne 3x týždenne a dúfam, že činky a železo budú súčasťou môjho života už navždy.

Strava

Nemám stravu presne určenú na dni čo kedy a presne. Môj jedálniček tvorí hlavne ryža , kuracie mäso, zelenina, ovsené vločky, vajcia a tvaroh.

Tréning

3x týždenne, aj keď doteraz som cvičil 4x. Je to drahé ako pre vysokoškoláka, a aj časovo náročnejšie 1. Deň hrudník triceps   2. Chrbát biceps  3. Nohy ramená …… 4. Deň býval rovnaký ako prvý

1001592_10201658989171447_611224691_n

A už vlastne ani nemám viac času sa tu rozpisovať. Musím ísť trénovať…:) Šport je jednoducho tá najkrajšia droga… 

 Autor: Robo

Upravil: BROsport

Kliknite pre pridanie komentára

Napíšte odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.

Prihláste sa na odber noviniek

Reklama

Futbal

Sledujte nás na Facebooku

Viac v Posilka