Sledujte nás

Ifkine fejtóny

O sólistoch a zboristoch

Moja teória síce vychádza z mojej muzikantskej praxe, ale, ako som zistila, s talentom a tvrdou prácou je to podobné vo všetkom.

Zbor
Foto: Unsplash / Omar Flores

Môj kolega Dávid mal pred pár dňami zaujímavý článok o vzťahu talentu, tvrdej práce a úspechu. Rozhodla som sa na neho zareagovať vlastnou teóriou. Vychádza síce z mojej muzikantskej praxe, ale, ako som zistila, s talentom a tvrdou prácou je to podobné vo všetkom.

Ak poznáte pojem „krivka normálneho rozloženia“, potom viete, že akákoľvek vlastnosť je v prírode rozložená podľa rovnakého vzorca. Napríklad priemerná telesná výška. Nech si zoberiete akúkoľvek komunitu a zaznamenáte výšku jednotlivých (dospelých) členov, prídete na to, že najviac je tých „priemerných“. Extrémne nízkych či extrémne vysokých bude len zopár.

Malá poznámka pre detailistov: hodnota napr. priemernej telesnej výšky sa, samozrejme, bude v jednotlivých komunitách líšiť, keďže niektoré etniká dorastajú vyššie a iné nižšie.

Je teda pochopiteľné, že tak, ako vonkajšie parametre podliehajú „krivke normálneho rozloženia“, tak to bude aj s neviditeľnými vlastnosťami. Veď aj vy ste mali v triede malú skupinu „šprtov“, čo mali stále jedničku, veľkú väčšinu „priemerných“ trojkárov, ako aj zopár indivíduí, čo prechádzali z ročníka do ročníka len z milosti triednej učiteľky.

Strávila som takmer 30 rokov účinkovaním v speváckom zbore. Všimla som si, že naša zbormajsterka dávala veľký pozor na to, ako nás pred vystúpením „skladal“. Vždy bolo v zbore tak 5-10 naozaj dobrých spevákov, zhruba 20-30 priemerných a rovnako 5-10, ehm, mizerných. Tých dobrých (ja som ich volala držiaky, lebo doslova „držali“ zbor pohromade, tí najlepší boli aj sólisti) vždy postavila doprostred „stojanov“, (priemerných), zatiaľ čo „rušičky“ (tí najslabší) boli čo najďalej z dosahu mikrofónu, avšak tak, aby počuli „držiaky“. Mala teóriu, že väčšina „stojanov“ sa pri „držiakoch“ dokáže udržať v správnej tónine a spieva čisto, a dokonca aj „rušičky“ sa časom „vyladia“.

Raz som sa jej opýtala, či ju nefrustruje to, že len tak málo členov zboru vie „naozaj“ spievať. Mykla plecami, že nie. Talent je jedna vec, povedala mi, spev – najmä ten zborový – sa dá naučiť. Je len málo tých, ktorí sa naozaj nedokážu naučiť spievať. Viem, že mala pravdu. Spomínam si na jedno dievčatko, ktoré začínalo ako „rušička“, po troch rokoch bol z nej „stojan“ a za ďalšie tri „držiak“. Naučila sa. Mala snahu a super učiteľku.

Keď si teda premietnete hudobný talent na krivku normálneho rozloženia, vyjde vám, že väčšina populácie bude patriť medzi „stojany“. Tu sa však bavíme o situácii, kedy človek nemá možnosť (chuť, ochotu, príležitosť, atď.) svoj talent rozvíjať. Za pomoci dobrého učiteľa či trénera a po rokoch driny môže veľká časť „stojanov“ postúpiť na „držiaky“ a dokonca aj časť „rušičiek“ postúpi k „stojanom“ alebo – ale len výnimočne – k „držiakom“.

Samozrejme, v tomto bode je k nám príroda veľmi nespravodlivá. Na to, aby sa niekto prirodzene talentovaný stal „držiakom“, spravidla netreba veľa práce. „Stojan“ si to odmaká podstatne viac, o „rušičkách“ ani nehovorím. A čo je najhoršie, časť „rušičiek“ sa aj napriek snahe prakticky nepohne.

Totiž, či sa nám to páči alebo nie, sme limitovaní svojou genetikou. Použijem teraz veľmi sprostý príklad. Ak máte diagnostikovanú mentálnu retardáciu, môžete sa snažiť ako viete, no nikdy z vás nebude univerzitný profesor.

Tak sa dostávame od hudobného telesa k športovému. Na to, aby ste mohli vyniknúť, musíte byť „držiak“. Ak chcete uspieť vo svete profesionálneho športu, musíte byť ten najlepší, držiak-sólista. A čím menej prirodzeného talentu máte, tým viac driny to chce, aby ste sa na držiaka-sólistu vypracovali. (No a ešte sú tu parametre ako bohatý realizačný tím či fungujúcu federáciu daného športu…)

Od určitej hranice, ktorú nedokážem presne definovať, vám však už ani tá najtvrdšia snaha nebude stačiť na to, aby ste prerazili. Ostávate zboristom, kde plníte svoju úlohu. Ste hviezda? Nie. Ste užitoční? Samozrejme! Ako športový „zborista“ môžete byť hviezdou obecného futbalového mužstva alebo lokálny šampión v karate.

A keďže v každom zbore máme aj „rušičky“, aj pri delení športového talentu nájdeme „nemehlá“, ktorí sa to proste nenaučia. Hrdo sa k nim hlásim, no aj tak cvičím. Bez ambícií voči svetu, no s ambíciami voči vlastnému telu, pre radosť, zdravie a dobrý pocit. Nevzdala som to, len som si vedomá svojich limitov a som s nimi zmierená.

Svet je aj tak príliš malý na to, aby sme tu mali sedem miliárd sólistov.

Kliknite pre pridanie komentára

Napíšte odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.

Prihláste sa na odber noviniek

Futbal

Reklama

Viac v Ifkine fejtóny