Sledujte nás

Ženský kútik

Ako si vycvičiť hlavu

Toto je krátky úvod zmeny života od neprofesionálky, ktorá sa len chcela cítiť dobre vo vlastnom tele.

Rachel Bartošová - premena

Keby mi bol býval niekto pred pár rokmi, keď som si na gymku vymýšľala na telesnej všemožné výhovorky od klasiky „bolí ma brucho“ cez „zabudla som si čisté tričko“ až po legendárne „dva týždne bez TV“, že JA budem niekedy písať článok o tom, ako som schudla, ako cvičím a ako ma to baví, tak by som mu prinajmenšom neverila.

Nuž, ako sa vraví, kde je vôľa, tam je cesta. A tak som v zmysle hesla „nikdy nie je neskoro začať“ začala. V dvadsiatich šiestich rokoch. Po XY neúspešných pokusoch o zotrvanie, alebo aspoň o začatie. Toto je teda krátky úvod zmeny života od neprofesionálky, ktorá sa len chcela cítiť dobre vo vlastnom tele.

V jeden pekný (alebo možno aj upršaný, už si to naozaj nepamätám a mala som iné starosti ako počasie) jarný deň som prišla domov z práce a pri prezliekaní sa do domáceho som si všimla na mojom bruchu pásik odtlačený od gumičky nohavíc. Pre niekoho možno zanedbateľný detail ale ja nebudem klamať – pri takomto pohľade do zrkadla som sa rozplakala.

Nebola som tučná (podľa môjho trénera áno, ale o tom potom) ale rozhodne som nemala dokonalú postavu. Lepšie povedané, nemala som ani len dobrú postavu. A tak som si spravila o spomínané zrkadlo fotku s myšlienkou, že toto je TÁ fotka. Fotka PRED. A keďže kde je nejaké pred, tam musí byť aj nejaké PO, zaumienila som si, že raz budem mať fotku, ktorú dám vedľa tejto na porovnanie. Dnes už takúto fotku mám (a nie jednu, teraz sa fotím ako divá, však už je čo).

Osud a moja kamarátka, ktorá taktiež chcela schudnúť (povedzme si úprimne – ktorá žena nechce?), to tak zariadili, že o pár dní sme sa stretli s naším trénerom. Investovať peniaze do trénera považujem za jedno z najlepších rozhodnutí v mojom živote, hneď po rozhodnutí nadobro prestať piť alkohol, ale aj o tom potom. Sprvu som čakala, že si s ním párkrát zacvičíme, ukáže nám, ako používať ten-ktorý stroj a pôjdeme si vlastnou cestou. Tá moja cesta však viedla na meranie InBody (to je taká tá špeciálna váha, ktorá ti okrem váhy ukáže napríklad aj to, koľko máš percent telesného tuku), ktoré mi len potvrdilo to, čo som si už aj predtým myslela. Avšak zakaždým som na takéto moje konštatovanie čakala odpoveď typu: „Ale čosiiiiii, to vôôôôbec!!!“.  

Bola som tučná. Poznámka redakcie – ženský priemer telesného tuku je podľa môjho trénera 23%, podľa internetov niečo medzi 14 a 21 % pre ženu v mojom veku, rozumej pod tridsať. Ja som tých percent mala 33 (v dobe písania tohto článku som na čísle 21). Počas dňa som mala najmä, avšak nielen, vďaka môjmu sedavému zamestnaniu minimum pohybu. Po práci som zas mala minimum pohybu vďaka, resp. kvôli mojej pohodlnosti a lenivosti. Nemala som ani tušenie koľko denne prijmem kalórií, koľko ich reálne prijať potrebujem, koľko ich obsahuje ktoré jedlo, ako zistím koľko som ich prijala. Nevedela som nič napriek tomu, že som vedela, že robím niečo zle. A zároveň som vedela ako som sa až do takejto fázy dostala. 

Začiatky pre mňa boli strašné

Nie je to až tak dávno, čo som kvôli zdravotným problémom psychického charakteru schudla veľmi nezdravým spôsobom doslova v priebehu pár dní. Keď sa môj zdravotný stav však dostal do normálu, doslova som sa vypapkala a vyleňošila na už vyššie zmienené percentá tučíku. Začiatky pre mňa boli strašné, najmä kvôli tomu, že ja som taký ten typ človeka, ako to povedať, extrémny nedočkavec. A keď niečo chcem tak to chcem hneď.

Keď som v zrkadle nevidela ani po pár tréningoch a pár dňoch trackovania kalórií modelku Victoria’s secret (ak náhodou nevieš, ako vyzerajú ich modelky, odporúčam vygoogliť) tak som si myslela, že to je so mnou beznádejné, mala som sto chutí to vzdať a vrátiť sa domov na gauč. Však to predsa nie je možné, aby som vyzerala stále rovnako. Nuž, jasné, že je.

Jednou z vecí, na ktoré sa človek musí pripraviť, ak chce zmeniť svoje telo a tým aj štýl svojho života je, že to nepôjde ani rýchlo, ani jednoducho. A tak vyzbrojená veľkou dávkou trpezlivosti som sa rozhodla vykašľať sa na hlas v mojej hlave, ktorý sa ma pýtal či to všetko má význam keď mám predsa geneticky tučné ruky a stehná, a pokračovala som ďalej. A pokračujem doteraz.

Preto ani tento článok nie je zhrnutím, ale len úvodom. A to aj napriek tomu, že zmeny sú už voľným okom viditeľné nie len pre moje okolie ale už dokonca aj pre môjho najväčšieho kritika a motivátora zároveň – mňa.

Nebudem hovoriť, že si už neviem bez pravidelného cvičenia a kontrolovania, čo vložím do úst, predstaviť svoj život. Jasné, že si to viem predstaviť, veď som tak až na zopár lucida intervalla žila dvadsaťšesť rokov svojho života. Ale nechcem. Všetko je totiž o možnosti vybrať si, práve na to máme slobodnú vôľu. Ja som si vybrala cítiť sa a vyzerať dobre!

Ako sa hovorí, cieľom je samotná cesta, a tak, prosím, považujme tento článok za akúsi štartovaciu pozíciu na trati a ostaň v napätí, bude to aj naďalej stáť za to.

Autor: Rachel Bartošová

Kliknite pre pridanie komentára

Napíšte odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.

Reklama

Futbal

Reklama Spoza piva 300x300

Viac v Ženský kútik