…alebo spôsobí svalovicu, dočasný smútok či sociálny dištanc. V konečnom dôsledku je to však to najlepšie, čo môžeš (som mohla) pre seba urobiť.
Tzv. nakopávačom môže byť hocičo. Od nikým nevyžiadaných komentárov a poznámok, cez rozchod až po zadýchanie sa pri pármetrovom behu na električku. U mňa to bol, ako som už spomínala v predošlom článku, odtlačený pásik od nohavíc na bruchu. Dovolím si však poznamenať, že to, čo zaručene fungovalo a ešte stále funguje na mňa, nemusí (a zrejme ani nebude) fungovať na každého.
Všetky nižšie uvedené tipy a triky nenastali u mňa v priebehu dňa, ani jedného týždňa, ale sa nejako prirodzeným vývojom môjho zdravého úsudku v príčinnej súvislosti so zvyšujúcim sa záujmom o moje zdravie (ako fyzické, tak aj psychické) postupne dostavovali.
(doktor) Spánok
V jednej veľmi dobrej knihe „Prečo spíme?“ od Matthewa Walkera (veľmi odporúčam prečítať si ju) som sa pred časom dočítala, že človek má geneticky dané to, či je tvz. „ranné vtáča“ alebo „nočná sova“.
Neviem, či sa moja genetika po určitom veku môjho života zmenila, ale až do konca vysokej školy a ešte aj chvíľu po nej som jednoznačne patrila medzi sôvätká. Len výnimočne som šla spať v rovnaký deň, v aký som vstávala (rozumej pred polnocou). Keď som nemusela vstávať, vyspávala som aj do obeda, učievala som sa, najmä na vysokej škole, po nociach. Počas každého skúškového som mala biorytmus nastavený tak, že som raňajkovala na obed a po nociach som popri učení radšej namiesto plnenia môjho žalúdka plnila svoje pľúca. Teraz na to poviem len jedno slovo – fuj. Na to fajčenie, nie na raňajky v čase obeda.
Nástupom do života dospelej osoby (už tak naozaj dospelej), ktorá si musí sama platiť účty a starať sa o seba, som si však chtiac-nechtiac postupne vybudovala zvyk skoršieho vstávania. A zväčša to býva tak, že keď skôr vstanete, tak vás to aj skôr láme na spánok. (Pozn. nasledujúcu vetu čítaj zvýšeným hlasom.) Nie, určite to nie je vekom, ja mám ešte len dvadsať šesť a keby chcem, vydržím byť hore aj do… ok, je to aj vekom. Aspoň u mňa to teda zrejme je aj vekom.
Long story short – chodievam spávať okolo 22. hodiny a prirodzene sa budím okolo 5:30 ráno. Aj bez budíka, ba dokonca vstávam ešte skôr ako môj pes.
Alkohol
Tu budem veľmi stručná – pred cca dvoma rokmi som ÚPLNE prestala piť alkohol. Ani pohár vínka k večeri, ani pohár vínka na nervy, ani pohár vínka len tak večer k telke, ani letné vychladené pivo na terase, ani alko drinčík, ani populárny aperolspritz alebo gintonic. Ani rumové pralinky. Jednoducho nič, čo obsahuje alkohol.
Dôvodov pre toto rozhodnutie som mala viac, avšak tzv. „klincom do rakvy“ bola moja oslava magisterských štátnic, kde kombinácia vína a rumu narobila neplechu v mojom žalúdku, a najmä v mojej hlave a duši na tri dni. Áno, tri dni. Vtedy padla z mojich úst (priznávam, že nie prvýkrát) legendárna veta: „už nikdy viac“.
Tentokrát som ju ale myslela vážnejšie než vážne a s pocitom 24/7 čistej alkoholom neopantanej hlavy sa mi žije omnoho lepšie. Slovami známej slovenskej influencerky, toto rozhodnutie mi obrátilo život o 365 stupňov. Na poznámky typu „Čo si to za východniarku, keď ani nevypiješ?“ alebo „Veď si daj aspoň jeden,“ prípadne „Daj si s nami len tak na jazyk, na prípitok, zo slušnosti“ som si už zvykla a naučila som sa odmietať jednoduchým slovom „nie“, namiesto vymýšľania si, že mi chýba enzým štiepiaci alkohol – túto výhovorku som reálne používala, najskôr viac-menej zo srandy, ale ujalo sa to.
Fotky
Áno, áno, ja viem, že keď človek nie je absolútne spokojný, ba ani len stotožnený s tým, ako vyzerá, to posledné čo chce, je robiť si selfíčka o zrkadlo. Aj toto je však jedna z vecí, ktorá ma nakopla.
Ďalšou výhodou je, že máš s čím porovnať svoj progres. Aj keď si myslíš, že sa na tvojom tele po týždňoch, alebo aj mesiacoch (u nedočkavcov ako som ja to rátame na dni) nie je viditeľná zmena, urob si fotku v rovnakej póze. Najlepšie aj v rovnakom oblečení, resp. v spodnej bielizni. Uvidíš, že rozdiel sa predsa len nájde. Potom si inak odporúčam všimnúť aj postupne k lepšiemu sa meniaci výraz tváre na jednotlivých fotkách.
Meranie
Inbody aj krajčírskym metrom. O InBody meraní som už čo to napísala v predchádzajúcom článku. Tak už len dodám, že je skvelé vidieť výsledky aj čierne na bielom. A to doslova – zo stroja ti vyjde papier, na ktorom sú všetky údaje podstatné pre zaznamenávanie tvojho progresu.
Ja som chodila na tieto merania cca raz za tri týždne a najdôležitejším údajom pre mňa nebola (ani nie je) váha, ale percentá telesného tuku. Samej by mi zrejme nenapadlo na takéto meranie ísť, keby ma tam nebol poslal môj tréner hneď na začiatku. Že nech vieme, na čom začíname. A vďaka za toto rozhodnutie!
Meranie mier krajčírskym metrom je podobná pomôcka ako fotky o zrkadlo – každý centimeter sa počíta, aj keď nie každý je hneď aj vidno. Poznačená prácou v štátnej správe som si vypracovala excel tabuľku, do ktorej si každý mesiac zapisujem svoje miery, a to konkrétne prsia, brucho, boky, stehno a ruka. To bolo radosti, keď po troch mesiacoch išli prvé dva centimetre aj z rúk, ktoré mám genetický tučné, ehm, plnšie až mľandravé. Jednoducho keď som niekomu mávala, tak sa mi tá spodná časť poriadne triasla. Všetko zlé je však na niečo dobré, a naučila som sa vďaka tomu aspoň mávať ako princezná.
S ďalšími tipmi a trikmi som tu už čoskoro v druhej časti…
