Sledujte nás

Nekategorizované

BITKA O JUŽNÝ PÓL …

1012486_10201728952400484_1857007912_nJužný pól je myslený bod, vzdialený 90 stupňov južne od rovníka, ničím sa neodlišujúci od iných miest v nekonečnej ľadovej púšti Antarktídy. Dnes vás tam poľahky dopraví vrtuľník, odskočíte si do fitka, knižnice a v bare pri čajíku s rumom zavesíte na facebook aký ste geroj. Aby však na magickej ľadovej škvrne zastal pred vyše 100 rokmi prvý človek, mnoho mužov prekonalo neuveriteľné útrapy, prejavilo nezdolnú odvahu a zaplatilo tú najtvrdšiu daň…

Píše sa rok 1911 a z dvoch rôznych základní smerujú k južnému pólu výpravy dvoch skúsených polárnikov. Aktéri najväčších pretekov storočia sa volajú Roald Amundsen a Robert Falcon Scott. Začína sa boj o južný pól.

Amundsen nemá na prácu polárnika veľké predpoklady. Ako chlapec neduživý pravidelne cvičí, otužuje sa, a študuje všetko súvisiace s polárnym výskumom. Medicínu nedokončí, naopak, získava kapitánsky patent na plavbu v severných moriach. Už ako mladík sa zúčastní prvej výpravy na Antarktídu, kde ich loď na celý rok uviazne v ľadovci a posádku sužuje šialenstvo, zima, skorbut a hlad. Neskôr ako prvý prepláva prieplavom medzi Tichým a Atlantickým oceánom. V Arktíde študuje Inuitov, učí sa i tie posledné detaily o ťažných psoch, brázdi na lyžiach nórske ľadovce.

Jeho polárna loď sa volá Fram, v preklade „Vpred“. Trojsťažňový škuner vyrobia v lodenici v nórskom Larviku z najtvrdšieho dreva, aké kedy bolo na loď použité, sklon jej bokov plavidlu umožňuje v prípade ľadového zovretia vykĺznuť nad ľadové kryhy. Roald je ambiciózny, jednoduchý, priamy. Viking. Jeho snom bol vždy severný pól, keď mu ho prekazí rýchlejší američan Pearry, obráti kormidlo opačným smerom. Doslova.

1467286_10201728950480436_1401243778_n

Scott je citlivý rojko so slabými pľúcami a neveľmi pevnou telesnou konštrukciou. Námorný dôstojník, večne duchom neprítomný, avšak prísny, odvážny a so železnou vôľou. Na pól sa vydáva keď má 42, a v porovnaní s Amundsenom je ako bádateľ výrazne neskúsenejší.

1455002_10201728951840470_559392869_n

Z paluby Framu Amundsen odosiela svojmu sokovi telegram: „Idem na juh! A.“ Nór  investuje do expedície na už spomínaný severný pól takmer všetky peniaze, založí dokonca dom, potrebuje preto nový, obrovský úspech. Scott, nakladujúci posledné zásoby na svoju polárnu výskumnú loď Terra Nova, vypláva z Austrálie smerom k Rossovmu moru, a po roku starostlivých príprav a relatívnej pohody ho telegram od Amundsena poriadne rozčúli. Vie, že Nór je pre jeho plány vážnym nebezpečenstvom…

Amundsen má na palube Framu stovku severských psov, štvoro saní, oblečenie zo sobej a vlčej kože, špeciálne dlhé lyže, dva roky testované lyžiarky, ako prevenciu proti skorbutu ulovené tulenie mäso, zásoby ovocia, navyše, aby sa vyhol demoralizácii mužstva cez dlhé polárne noci, vezú i gramofón, platne, hudobné nástroje a tritisíc kníh.
Scott má mužov viac, staví na poníky, a má aj motorové sane, ktoré Amundsenovi vskutku nedajú kvalitne spávať.

1465172_10201728969000899_2429028_n

Nóri sú netrpezliví, vyrazia už 8. septembra, no dostávajú od ďalekého juhu poriadnu príučku. Teplomer obkolesuje mínus päťdesiat, psy mrznú a 8 polárnikov musí zapáliť sane aby prežili. Druhý raz vyrážajú potomkovia Vikingov v polovici októbra /antarktické leto/. Je prijateľných mínus dvadsať. Všetko klape.

Scott sa oneskorí o pár týždňov, jeho poníky totiž potrebujú lepšie počasie. Má aj spomínané motorové sane, a zo začiatku aj jemu ide všetko hladko. Dramatické stúpanie do ľadových hôr Antarktídy si ale čoskoro berie svoju daň. Poníky hynú. Všetky. A aby nemali Angličania málo, motor na saniach vypovedá službu.

Amundsenovci sa nadrú v ľadových horách /3 000m n.m./, ktoré bránia v prístupe na náhornú planinu, múdro ale pritom šetria krmivo pre psy, a sú pripravení i na núdzové riešenie – utratia väčšinu z nich. Mäso slúži na cestu späť. Zvyšná svorka s Nórmi priam letí – za deň prejdú i 40 kilometrov … A 14. decembra 1911 víťazne dobýjajú Južný pól …

Približne v rovnakom čase Scott ešte len vyberá 4 najsilnejších mužov na finálny útok k pólu. Majú celkovo málo zásob, ostatní sa tak musia vrátiť späť – sklamaní, no vtedy ešte netušia, že toto Scottovo rozhodnutie im zachraňuje život…

Amundsen na póle vztyčuje vlajky, postaví malý stan, v ňom necháva list pre Scotta, a takmer ihneď sa vydáva na cestu späť – preteky o južný pól práve vyhral, teraz musí zvíťaziť v boji o prežitie.

1461157_10201730431477460_626345070_n

Päť Britov na lyžiach zapriahnutých do saní prichádza na južný pól o mesiac neskôr – 17. januára 1912. Vedia i vidia, že prehrali – v ľade zabodnuté vejú obe vlajky /Nórska, a tá z lode Fram/, vedľa stojí stan s listom od Amundsena. Ten je v tom čase už na pobreží a koncom januára jeho Fram opúšťa Antarktídu. Dobytie južného pólu ho stojí iba životy niekoľkých psov, pričom za 99 dní cesty urazí 3440 kilometrov. S jeho víťazstvom však zároveň prichádza i posledné, tragické dejstvo pretekov…

Zlomený Scott sa prebíja drsnou krajinou naspäť. Všetci piati bojujú s vyčerpaním a podvýživou. Mrazy pištia. Pri páde do trhliny v ľade zomiera prvý Brit, druhý sa stráca vo víchrici. Zvyšných troch uväzní orkán. Scott píše do denníka posledné vety: „Denne sa chystáme vyjsť ku skladisku, ktoré je len desať míľ od nás, ale vonku zúri víchrica. Neverím už, že by mohlo nastať nejaké zlepšenie. Vydržíme až do konca, ale sme čoraz slabší a slabší. Koniec už nemôže byť ďaleko…Preboha, zachráňte naše deti…“  Píše sa 29. marec 1912.

Telá mŕtvych polárnikov nachádza britská záchranná výprava o osem mesiacov neskôr.

Amundsen sa dočkáva slávy a uznania, a ešte mnohokrát sa vráti do kráľovstva ľadu a mrazu, ktoré ho fascinuje celý život. V lete 1928, keď sa ako 56-ročný pripája k severským polárnikom, snažiacim sa zachrániť stroskotancov slávnej vzducholode Italia, ich hydroplán aj s päťčlennou posádkou mizne v Severnom ľadovom oceáne niekde pri Medveďom ostrove. Jeho telo sa nikdy nenájde.

Amundsenov triumf prekrýva tragédia Angličanov. Scott sa stáva po smrti hrdinom, ktorému nepriali okolnosti a ktorý – na rozdiel od Amundsena – nemenil plány a vždy hral fér. Novší pohľad je ale už trocha iný. Hovorí, že Briti mali smolu iba čiastočne a za svoj osud si mohli sami vlastnými chybami /viď Doslov/.

„Keby sme prežili, vyrozprával by som príbeh o neohrozenosti, vytrvalosti a oddanosti mojich druhov. Takto to urobia tieto stručné poznámky a naše mŕtve telá,“ zaznamenal si do svojho denníka pred smrťou Robert Falcon Scott.

Vedecká stanica na južnom póle dnes nesie mená oboch dobrodruhov – Amundsen-Scottova.

DOSLOV.

Niektorí tvrdia, že britská výprava prekombinovala dopravu. Scott sa spoliehal na sibírske poníky, psy, lyže aj motorové sane, pričom ani jedno neovládal poriadne. Briti, na rozdiel od Nórov, nelyžovali odmalička, nie je to jednoducho ich národný šport. Tiež mali medzery v tom, ako viesť, kŕmiť a nepreťažiť psy. Toto všetko Amundsena naučili Inuiti v Arktíde. Briti väčšinu cesty ťahali náklad vlastnými silami. Slávne sane s motorom sa pokazili a Scott oľutoval, že z výpravy vylúčil konštruktéra, čo ich vedel opraviť. Sibírske poníky zapadali a hynuli v hlbokom snehu. Briti navyše nedali pozor na slnko, ktoré spôsobuje polárnu slepotu, nezmyselne blúdili, keď príliš slabo značili cestu späť a podcenili stravu, deficit vitamínov a kalórií. Na pól prišli 17. januára 1912 vyčerpaní, vychudnutí, dehydrovaní, po prečítaní odkazu zdeptaní. A čakalo ich 1300 kilometrov pochodu späť…

1460949_10201730434397533_957877174_n

Kliknite pre pridanie komentára

Napíšte odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.

Viac v Nekategorizované