Veľa ľudí v našej dedine hovorí, že sa tu nič nedeje. Pravda však je, že občas sa niečo predsa zorganizuje – a prekazí to taká somarina ako dážď.
Naša obec v tomto roku oslavuje 610. výročie prvej písomnej zmienky a pán starosta rozhodol, že to musíme poriadne osláviť. Okrem klasických folklórnych slávností pridal aj netradičné športové popoludnie na miestnom futbalovom ihrisku (ehm, štadióne, ako to volajú niektorí). Plán bol skvelý: od jednej do tretej aktivity pre deti, potom pre dospelých. Futbalový turnaj päťčlenných družstiev za každú časť obce (ako, robte si srandu, no náš valal má šesť miestnych častí), skákacie hrady pre deti, pečené klobásky (hej, voľby sa blížia) a kopa ďalších vecí.
Popravde, tešila som sa. Posledný týždeň trávim zaváraním a naháňaním môjho synátora, ktorý nemá problém hneď po prebudení, ešte v pyžamku (alebo rovno holý) vybehnúť na dvor a skontrolovať naše kurčiatka. Predstava športového popoludnia so známymi sa mi zdala ako vykúpenie.
Noc pred plánovanou akciou prišla búrka. Dopoludnia to vyzeralo všelijako, no verila som, že kým pozaváram ďalšiu várku detskej výživy (dnes jablko-banán, a celkom sa mi podarilo), obloha sa vyjasní. Houby s voctem. Tesne pred jednou popoludní začalo pršať. Teda, nie pršať. Hromy, blesky, lejak ako z krhly. No paráda. Môj synátor nervózne stepoval pred zamknutými dverami a ja som mu smutne vysvetlila, že z výletu nič nebude.
Niečo po štvrtej sa dážď konečne pobral do teplých krajín. Vystrojila som synátora a pobrali sme sa na ihrisko. Na moje veľké prekvapenie sme neboli sami. Na trávniku pobehovali dva tímy, ktoré hrali futbal. Pár detí poskakovalo v skákacích hradoch… a môj synátor si povedal, že popoludňajšieho šlofíka si môže dať aj o piatej, namiesto anglického čajíčka.
Šla som hodiť reč s naším starostom. Netajil, že bol trocha sklamaný. Nie kvôli účasti, no kvôli počasiu. Posledné dva týždne máme vonku demoverziu krematória a práve na športové popoludnie príde lejak? Juj, mrzuté. Aj som sa ho pýtala, ako to vyzerá so sľubovanými športovými súťažami (popravde, chcela som si asi po osemnástich rokoch znova zaskákať vo vreci), no povedal, že plány síce boli, ale nevyzerá to veľmi ružovo.
A ružovo to nevyzeralo ani na oblohe. Keď sa niečo pred šiestou začali zjavovať ďalšie blesky, povedala som si, že bude najrozumnejšie vrátiť sa domov. Že reku – trocha kardia môžem mať aj pri synovom kočíku. Boli sme na polceste, keď som pocítila zopár kvapôčiek na chrbte. Pridala som do kroku. A zrazu prásk! Akoby ma niekto olial. Akože, fajn, ja viem, že je poriadne sucho a dážď treba, no sprchovať som sa chcela až o ôsmej večer. Zaprela som sa do kočíka, hodila na synátora tričko brosport, sklonila hlavu (nemám stierače na okuliaroch) a bežala, čo mi sily stačili.
Kým som prišla domov, kvapkala mi voda z oblečenia (a to som bežala ani nie dvesto metrov). Synátora od premoknutia ochránilo tímové tričko (vďaka, Stew). Zaparkovala som kočík na verande a šla k počítaču napísať reportáž. Hm, nič duchaplné asi nevymyslím. Nápad bol fajn a zdá sa, že navzdory všeobecnej lenivosti mojich spoluobčanov by mal celkom úspech… keby…keby nezačalo pršať. No čo, aspoň som sa prešla. A môj syn si dobre pospal. Snáď si na budúci rok zašportuje naozaj celá dedina.
