Sledujte nás

Ifkine fejtóny

Kým nedoješ, nevstaneš!

Ruku na srdce, koľkí z vás zažili v detstve vyhrážky, že bez prázdneho taniera od stola neodídu?

Kým nedoješ, nevstaneš!

Uvedomili ste si niekedy, že nás vychovávajú k prejedaniu?

Toto je nočná mora miliónov súčasných rodičov. Na stole rozvoniava večera, celá rodina si zasadla k stolu. Krpec nafasuje lyžicu a poďho papať. Jedna lyžica, druhá, tretia, desiata, dvadsiata… mamka prestáva počítať, pretože z misky sa rýchlo míňa. A tu zrazu, keď v tanieri ostáva len pár hltov, tak možno päť, krpec zakvíli: „Mamííí, ja už nechceeeeem…“ Matka s otcom si vymenia pohľady. Ostávalo päť lyžíc, došľaka! Matka, čo strávila dobré dve hodiny vyváraním a vypekaním premáha zlosť, aby krpcovi nevynadala, že je nevďačný. Otec zvraští čelo a obaja milujúci rodičia unisono zaspievajú notoricky známu pesničku: „Kým to nedoješ, nikam nepôjdeš!“ Krpec skrúti oči od plaču. Ale veď skoro zjedol…! Nie, tých päť hltov sa predsa nebude vyhadzovať…!

Strih. O dvadsať rokov neskôr sa krpec, pardon, teraz už dospelý človek, poberie do reštaurácie. Porcia ako pre obra, jasné, veď sme v období hojnosti a nič tak nezvyšuje zisk ako plný tanier. Počítanie lyžíc je dávno minulosťou. A jedlo je také chutné… po desiatich minútach náš subjekt povoľuje gombík na nohaviciach. Lenže na tanieri je stále dosť… poďho, predsa sa to nebude vyhadzovať, keď som to platil! 

Strih. O ďalších dvadsať rokov náš subjekt váži okolo 100 kíl, sedí u diabetológa a počúva zoznam diagnóz. Cukrovka, obezita, vysoký tlak, zúžené cievy, zvýšené riziko infarktu… Prekvapený subjekt tvrdí, že to predsa nemôže byť pravda… veď sa neprejedal… iba zjedol, čo mal na tanieri…

Znie vám to povedome? Ruku na srdce, koľkí z vás zažili v detstve vyhrážky, že bez prázdneho taniera od stola neodídu? 

Nie, nechcem teraz moralizovať. Len poukázať na biologickú, logickú a patologickú príčinu toho, že vysoké percento súčasnej populácie trpí nadváhou.

Biologická príčina: ľudské telo je naprogramované tak, aby samo odhadlo, koľko živín potrebuje. V momente, keď má dosť, zdravý človek odíde od stola. U kojených detí to funguje perfekte – vždy sa nacucajú iba toľko, koľko potrebujú a nijako ich nedonútite dať si viac. No akonáhle prídu na rad príkrmy alebo mlieko z fľašky, každá mamka chce, aby sa dieťatko „poriadne“ najedlo. Nútením dieťatka, aby jedlo aj po tom, čo mu jeho vnútorný zvonček ohlásil koniec jedla, prehlušíme biologické meradlo. 

Logická príčina: naozaj žijeme v dobe hojnosti a súčasné porcie v reštauráciách sú dosť aj pre dvoch. Po odbúraní biologického „zvončeka“ prichádza výchova – jedlom sa predsa nesmie plytvať! (tak si dajte polovičnú porciu, lúzri!)

Patologická príčina: kalorická potreba súčasného západného človeka je o dosť nižšia ako pred sto rokmi.Naši dedovia celý život dreli na poli. Homo automobiliensis officiensis, čo celý deň sedí za počítačom, naučený dojedať lukulovské porcie aj za cenu strateného gombíka na gatiach… ten si naozaj koleduje o zdravotné problémy.

Milí rodičia, aj ja mám deti. Môj syn je expert na vstávanie od stola, keď mu na tanieri ostalo posledných päť lyžíc. Dcérka mi už tiež pár krát povedala, že druhé jedlo zje neskôr, lebo po polievke má plné bruško. Moje pokusy donútiť ich zjesť „na povel“ nedopadli dobre. A viete, čo? Tých päť lyžíc po synovi dojem, beztak večeriam ako posledná. A dcérka sa po dvoch hodinách po polievke sama dovalí, že si prosí mäsko s ryžou, lebo je už hladná. Sama som si dojedaním „po signále“ vyrobila pár kíl navyše. A rozhodne nechcem, aby si tým prešli aj oni dvaja.

Kliknite pre pridanie komentára

Napíšte odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.

Prihláste sa na odber noviniek

Futbal

Reklama

Viac v Ifkine fejtóny