Druhá svetová vojna nie je zábavná téma. A rozhodne ju nechcem dehonestovať klasickým športovým fejtónom, ako ste u mňa zvyknutí. No v tento deň, ktorý má pre našu krajinu mimoriadny význam, si proste nemôžem odpustiť aspoň krátke zamyslenie nad tým, čo to znamenalo pre našich predkov – a čo pre nás.
Keď som bola malá, s kamarátmi sme sa hrávali na vojakov. Rúčkovali sme po preliezačkách, vyrábali si rôzne prekážkové dráhy a bojovali s imaginárnymi nepriateľmi. Pravda, v čase mieru sa takéto detské zábavky zdajú úplne nevinné. No viete si predstaviť, čo to znamenalo pre našich dedov…?
V tento deň, 29. augusta v roku 1944 sa z rozhlasu ozvalo heslo „začnite s vysťahovaním,“ ktoré znamenalo začiatok Slovenského národného povstania. Z brannej povinnosti pre dospelých mužov sa stala branná samozrejmosť pre celý národ. Popravde, nedokážem si ani predstaviť, koľko fyzických síl potrebovali vtedajší vojaci. A nie len oni, no aj tí, čo ich kryli a pomáhali im – partizáni. Beh po lese pomedzi guľky a s nákladom zásob asi nebola žiadna zábava (a na rozdiel od podobného záberu vo filme Moje povstanie.sk, ktorý mal premiéru v lete 2014 to ani nebolo doplnené efektnými zábermi kamery a dramatickou hudbou). Boj o život, boj o každú dedinu, boj o slobodu. Keď sledujeme rekonštrukcie bitiek, možno si ani neuvedomujeme, aké skutočné a strašidelné to bolo.
Asi viete, čo znamenala druhá svetová vojna pre šport – nekonali sa kvôli nej viaceré medzinárodné podujatia, vrátane Olympiády. Porovnávať maximálne nešportové a nezábavné počiny našich predkov na bojiskách s našimi športovými výkonmi je totálne absurdné a nefér. Jedno však musíme uznať – určite boli vo forme a mali nie len dosť fyzických, no i psychických síl.
Slovenské národné povstanie ukázalo nezlomnosť slovenského ducha. I fyzickú odolnosť našich predkov. Nebolo to len o tom, že muži bojovali a ženy ich kryli. Svoje sabotážne akcie robili aj deti a starci. No ak chceme byť úprimní, samotné povstanie zničilo našu krajinu viac ako celá vojna. Partizáni strategicky podmínovali mosty a železnice, aby spomalili nemecké dodávky (svoje o tom vie aj slávny železničný viadukt v Hanušovciach nad Topľou, v prevádzke bol sotva dva roky, keď ho vyhodili do vzduchu a po vojne museli znova vybudovať).
Rodičia pre zmenu zamykali v pivniciach svoje dospievajúce dievčatá, aby sa nestali korisťou rozvášnených ruských vojakov. Moja babka mala šťastie, že ju nenašli. Niektoré jej rovesníčky však prišli o česť, dokonca i o život ako šestnásťročná Anka Kolesárová z Vysokej nad Uhom, ktorá bude pre svoju obranu panenstva vyhlásená katolíckou cirkvou za blahoslavenú.
Vážim si obetu ľudí, ktorí bojovali za našu slobodu. Myslím, že sa od nich máme čo učiť. O odvahe, sile, o životných prioritách. Dokázali by sme sa aj my navliecť do poltonovej uniformy a brániť svoju vlasť, budúcnosť našich detí? Dnes síce nemusíme behať po lesoch a strieľať na okupantov, no niečo predsa môžeme urobiť. Naši predkovia nám nechali dôležitú misiu – chrániť svoju krajinu. Chovať sa rozumne, ekologicky a žiť zdravo. A aj športovať, prečo nie. Veď oni, keby mohli, šli by radšej na Olympiádu ako do zákopov…
