Napätie, adrenalín, pasiu, ale aj radosť a zábavu. Toto všetko skrýva Medzinárodný Maratón Mieru v Košiciach, ktorého som mal možnosť sa už druhýkrát zúčastniť v kategórii INLINE. Píše sa 90. ročník…
Srdce bije a korčule sa už pýtajú na pretek. V mysli mám len to, aby som v obrovskom dave, ktorý sa vyrúti, nespadol po 25 metroch. A je to tu, odštartované. Všetci sa derú dopredu, no ja viem, že začiatok na úzkej dobrej alfaltke na Hlavnej ulici je zradný. Hovorím si: „Veď ja ich dobehnem.“
Ten pocit, keď všade naokolo sú ľudia a povzbudzujú vás, je neopísateľný. Hlavne, keď niekde v dave vidíte a hlavne počujete svoj fanklub v zložení rodičia a blízki priatelia, ktorý vás ženie dopredu.
Prvých 5 kilometrov je (aspoň pre mňa) najťažších. Už sa neviem dočkať vytúženej prvej občerstvovacej stanice a nohy začínajú tuhnúť. Keď som už ale toto prekonal, začínam si „svoj“ pretek užívať. Moje 17-ročné telo sa už dostalo do optimálnej prevádzkovej teploty a začalo zaberať.Ľudia sa okolo vás mihajú a vy ani nestíhate registrovať ich tváre, stále len počujete tleskot a hlasité POĎ, POĎ, POĎ!.
Najväčší rivali počas preteku nie sú vaši súperi, ale pád a vietor. Ten prvý vás môže totálne vyradiť, ten druhý zase poriadne odradiť. Keď ešte vychytíte úsek do kopca s vetrom do čela, vaše stehná sa vám hore veľmi nepoďakujú.
Nakoniec, keď už som vedel, že do cieľa mi ostávajú už len niečo menej ako 2 kilometre, začínam dolovať kdesi z útrob zvyšok síl a zaradzujem vyšší rýchlostný stupeň. Zakýval som ešte do kamery, hodil posledný kuk na svoj čas a bol som za cieľovou čiarou. Krásny pocit vedieť, že som pre seba niečo urobil.
Cieľ pretekov inline bol situovaný na začiatku Hlavnej ulice v Košiciach a tak sa každý pretekár, tak ako aj ja, vyberá na svoje „víťazné kolo“ smerom na druhý koniec. Stretávam známych a neskôr aj rodičov. Fotky, objatia a všetky radostné formality som vybavil, a tak som pokračoval ďalej. V cieli pre bežcov ma čakali slečny s krásnym „gratulujeme“ na perách dávajúc mi medailu na krk – samozrejme za účasť. Tá sa v tej chvíli zdá ťažšia ako moje nohy.
Dokončiť takýto pretek má obrovský význam. Život je o malých víťazstvách a toto bolo jedno z nich.. nad sebou samým… A ten pocit má silu akoby som vyhral zlato.
P.S.: Ľuďom, ktorí by niekedy chceli podstúpiť podobnú vytrvalostnú skúšku by som poradil len jediné – tvrdo na sebe makať a nikdy sa nepodceňovať.
1 komentár
Napíšte odpoveď
Futbal
-
Anglicko
/ 2 dni dozaduBrighton – Man City: Na konci dňa sa ešte na Ostrovoch môže smiať hocikto
Chudobný nie si, keď máš málo. Chudobný si, keď chceš viac. A aj vo...
Od Stew Bee -
Anglicko
/ 4 dni dozaduArsenal – Chelsea: Očakávané dekórum večera na Emirates
Cruyff vraví, že ak chceš na ihrisku menej behať, musíš viac trénovať. Nuž, pome...
Od Stew Bee -
Futbal
/ 6 dní dozaduPartizán Bardejov – Oravské Veselé: Oravské odchádza z východu veselé
Bardejov sa potáca na dne treťoligového ringu a ak sa nestane zázrak, po lete...
Od Stew Bee
stew
29. októbra 2013 at 13:32
opakovane to citam po mesiaci, ma to silu i hlbku, semke…blogerska prvotina ako hrom
marky
31. októbra 2013 at 9:50
… a podobne som na tom aj ja… netusil som, co sa v mojom synovi skryva :-). Len tak dalej, chlapec moj !!
Drzim palce Brosport-u, nech Vam „atrament“ nevyschce, chut rastie a citatelia pribudaju !!!
stew
14. novembra 2013 at 13:36
vdaka, marky:))