„Ja predsa nemôžem za to, že som taká bacuľatá! Veď to máme v génoch! Moja babka bola obézna, mamka je obézna, ja som obézna, moje deti budú obézne…“
Ale nie, toto snáď nemyslíš vážne!
Hej, tebe sa dobre hovorí, keď si taká štíhla…
Nedávno mi sociálna sieť, nový najlepší priateľ človeka, ponúkla reklamu na nejakú novú zázračnú metódu na chudnutie. Zo zvedavosti som klikla na link… a potom som sa rozosmiala. Nie, nebol tam starý fór „menej jedz a viac sa hýb“. Nejaký chlapík, ktorého meno si nepamätám, opisoval kvetnatú teóriu o tom, že objavil univerzálny jedálniček, vďaka ktorému schudne 98% ľudí. S presnými gramážami potravín. A to všetko len za…!
Áno, pekná teória. No iba teória. Kto si myslí, že existuje jediný univerzálny spôsob pre všetkých ľudí, je tak ďaleko od pravdy ako Sahara od potopy. (žeby som vám znova ušetrila pár centov a trocha nervov?)
Veľa ľudí svoju postavu obhajuje genetikou. A do určitej miery majú pravdu. Dnes je už všeobecne uznávaná teória o tzv. somatotypoch. Vysoký štíhly ektmorf, svalnatý atlét mezomorf a nižší bucľatejší endomorf. Plus prechodné typy, keďže len málo ľudí možno označiť za čítankové príklady niektorej skupiny. To, že niektorí ľudia môžu jesť ako prasce a sú tenkí, zatiaľ čo iní priberú aj z pohára vody, je pravda. Ale aj s mrzutou genetikou sa dá niečo robiť.
Bucľatí barokoví anjelici určite závidia ektomorfom ich štíhlu, tukovzdornú postavu (krásnym príkladom je náš olympijský chodec Matej Tóth). Pravda však je, že ani taký ektomorf nemá zaručené, že bude vždy štíhly a zdravý. Ťažko naberá svaly aj tuk, ale nie je voči nim imúnny. Stres, primálo pohybu a priveľa maškŕt vedia zmeniť aj niekdajšie triesky na macíkov. Jedna moja kamarátka to vtipne okomentovala, že takmer každý naozaj štíhly muž začne priberať do roka po svadbe (a ja sa teraz sama seba pýtam, či som taká zlá manželka…)
Mohlo by sa zdať, že úplne ideálnu postavu majú mezomorfovia (predstavte si napríklad nášho talentovaného bežca Jána Volka). Ľahko naberajú svaly a celkom dobre spaľujú tuky. No ani tu nie je nič isté. Táto skupina má však jednu naozajstnú výhodu: hodia sa na množstvo športov. Na rozdiel od ektomorfov, ktorí si musia dávať pozor na extrémne kardio aktivity, aby sa úplne nestratili, a endomorfov, ktorí…
…sú zas ideálni na kulturistiku. Úplne vážne! Väčšina dnešných hviezd súťaží typu Mr. Olympia sú páni nižšej postavy (takmer nikto z moderných bodybyuilderov nemá nad 175 cm!), od prírody mohutní (prosím, len si nepredstavujte Arnolda, ten má skoro 190 cm a aj v časoch svojej najväčšej slávy pôsobil oproti dnešným kulturistom ako tenké nič). Ženy – endomorfky to majú ťažšie, nakoľko ich organizmus pracuje inak, naberanie svalov u nich nefunguje ako u mužov. No ani ony nemusia vešať hlavy a lámať nad sebou palicu. Akurát ich cesta k štíhlosti bude vyžadovať oveľa, oveľa viac snahy ako u ich ektomorfných kolegýň.
Možno vám gény zariadili útlejšiu kostru alebo postavu medveďa Grizzlyho. Tak či onak, rezignovať a povedať, že sa s tým nedá nič urobiť, je pokrytecké. Poznám niekoľko niekdajších ektomorfov, ktorí sa buď vypapali na macíkov alebo sa pasujú s brušným tukom a pôsobia ako pavúky, ako aj ukážkových endomorfov, ktorí sa postavili svojej genetike ako výzve a hrdia sa tehličkami na bruchu.
Všetko sa dá. Len treba chcieť a možno trocha poexperimentovať pri hľadaní systému, ktorý bude fungovať práve na tvoju postavu. A najmä: hýbať sa, neprejedať sa a zdobiť život hrou. 🙂
