Sledujte nás

Ostatné športy

Ako sa postavíš k cukrovke, tak sa cukrovka postaví k tebe

Martina

Dovoľte mi, aby som vás zoznámila s Martinou. Má dvadsaťtri rokov a starí známi ju zvyknú oslovovať Tina. Druhé meno jej „sedí“ tak, až máte pocit, že ho v pôrodnici iste napísali na poznávací štítok. Pristane jej takisto ako životný štýl, ktorý ju definuje, takisto ako unikátne črty tváre i osobnosti, ktoré ju na ulici odlišujú od ostatného húfu ľudí. Tina je študentka žurnalistiky, na prvý pohľad jednou z nás. Druhé pohľady bývajú trochu hĺbavejšie. Tam, kde sa iní rozhodnú dať bodku, ona spraví čiarku a k tomu salto vzad. Popritom sa nezabudne šibalsky usmiať.

V osemnástich jej diagnostikovali cukrovku. Vešanie ideálov a životnej sily by ste však čakali márne. Dajte si s nami povinnú dávku inšpirácie, varovných prstov a poďakovania za každý východ slnka…

Tak teda, kedy ste si s cukrovkou vymenili čísla nadobro?  

Cukrovku som dostala krátko po osemnástich narodeninách. Začala som pociťovať všetky príznaky, ale vtedy som ešte nevedela, čo to tá cukrovka vôbec je. Každú noc som mala kŕče v lýtkach, rapídne som schudla, aj napriek tomu, že som jedla veľa. Tiež som stále chodila na toaletu. Takto sa to zisťuje aj u malých detí, ktoré sa zrazu pocikávajú, aj keď sa vedia pýtať na záchod. Pomocou moču sa nadmerný cukor vylučuje. Ja som s tým šla ku gynekologičke, mala som pocit, že mám pretrvávajúce mykózy, ale ona mi tvrdila, že mi nič nie je. Bolo to neznesiteľné. Musela som navštíviť pohotovosť. Tam mi vzali krv a diagnostikovali cukrovku. Namerali mi cukor s hodnotou 25 a poslali ma na ARO do Banskej Bystrice.

„Človek sa po diagnostike musí s cukrovkou skamarátiť. V podstate sa z vás stane malý diabetológ, musíte poznať svoju chorobu lepšie ako váš lekár.“

Ani nízka, ani vysoká hodnota cukru nie je dobrá. U zdravého človeka predstavuje ideálna hodnota 5,5 nalačno. Cukrovkár by sa mal držať v hodnote 10 a viac nie. Nadmerný cukor totiž upcháva cievy, a preto môže prísť napríklad o končatiny či o zrak. V nemocnici ma napojili na všetky možné prístroje, v každej  žile som mala niečo napichnuté. Bolo mi ľúto a netušila som, čo ma vlastne čaká. Na prvú vizitu prišla aj diabetologička, pamätám si, že ma dosť vystrašila, myslela som, že idem rovno zomrieť. „Nebudete môcť toto, ani hento…“ Chodila za mnou aj dietologička, ktorá mi musela objasniť systém sacharidových jednotiek. Pre dovysvetlenie – existujú dva typy cukrovky. V prvom prípade musí človek byť okamžite na inzulíne, pretože nemá vlastný.  Pri tomto type zanikajú B-bunky, ktoré tvoria inzulín v pankrease. Človek si ho preto musí podávať prostredníctvom inzulínového pera. Druhý typ cukrovky je väčšinou na tabletkách,  no môže sa redukovať aj bez tabletiek, napríklad diétou, pretože vzniká najmä zo sedavého spôsobu života.

Keď chceš s vlkmi žiť, musíš s vlkmi vyť. Aké bolo prijatie nálepky, ktorej sa už nedá zbaviť?

Rozmýšľala som nad tým, ako sa zmení môj život po príchode z nemocnice, ako si budem musieť všetko vážiť a počítať. Začiatky boli fakt ťažké. Najhorším momentom bolo, keď som si mala sama pichnúť inzulín. V miestnosti, kde nám ho dovtedy pichali sestričky, bolo zrazu veľa mladých medikov, ktorí tam boli vyslovene na to, aby pozorovali, ako ho prvýkrát podám. Vtedy som to sama nedokázala. Po tom, čo sa mi to prvý raz podarilo, sa to stalo rutinnou záležitosťou. Keď vám povedia, že bez toho neprežijete, nemáte na výber. Len to prijať a zmieriť sa s tým. Je to choroba na celý život, nedá sa vyliečiť. Vy sa len musíte snažiť udržať ju čo najdlhšie v „stabilizovanom“ stave, dodržiavať stravu, gramáže, príjem sacharidov a hlavne pohyb. Ten veľmi prospieva. Človek sa po diagnostike musí s cukrovkou skamarátiť. V podstate sa z vás stane malý diabetológ, musíte poznať svoju chorobu lepšie ako váš lekár.

A čo zmena životného štýlu? Predpokladám, že si trochu musela prekopať základy

Zmenila sa najmä športová línia môjho života. Z nejakých osemdesiat kíl som schudla na šesťdesiattri. Začala som jesť pravidelne, všetko som dodržiavala. Prirodzene, človek sa o seba bojí. Najprv som to riešila len cez zdravú stravu, necvičila som. Jedla som oveľa menšie dávky než tie, na ktoré som bola zvyknutá. K cvičeniu ma poháňal najmä fakt, že som v tom všetkom zlom začala vidieť to, že mám na celý život chorobu, ktorá môže skončiť škaredo – amputáciou nohy alebo zlyhaním obličiek. Začala som vidieť pozitíva. Dlhšie obdobie som sa snažila schudnúť, no moja váha stále kolísala nahor a nadol. Proste som nikdy nebola spokojná so svojou postavou. A zrazu som začala vidieť tie zmeny. Tie ma motivovali.

Cvičenie Martina

Takže, cvičením k plnohodnotnejšiemu životu?

Videla som, že moje telo sa mení, že si dokážem obliecť veci, ktoré som dovtedy na seba nenatiahla. Začala som s pravidelným cvičením, študovala som cviky a stravu. Chcela som to čo najlepšie skĺbiť dokopy. Cvičiť som začala najprv doma, potom mi nejaké cviky ukázal priateľ, a tak som do toho vhupsla. Občas mám  týždeň, niekedy je to aj mesiac, kedy cvičiť nejdem. Vtedy často flákam aj tú stravu. No, myslím si, že stále to neflákam tak ako niektorí. Poznám veľa ľudí, ktorí si myslia, že cukrovka je koniec sveta. Sú dva typy ľudí – buď to vezmú a povedia si, že existujú aj horšie veci  a potom sú tu tí, ktorí to vzdávajú.

„Mama spraví úžasný koláč a ty sa máš na to akože len pozerať? Je to taká sebašikana.“

Pri jednej lekárskej prehliadke mi staršia pani povedala, že ma neskutočne obdivuje, pretože ona má vnuka, ktorému sa nechce žiť. Ten chalan mal vtedy osemnásť rokov a povedal, že s touto chorobou nevidí zmysel života. Je prirodzené, že adolescent túto skutočnosť nechce prijať, pretože je mladý, neskúsený a samozrejme nechce stratiť istý kus komfortnej zóny. Osobitnou kategóriou je príjem alkoholu. Ten celý zdravotný stav ešte zhoršuje, vďaka nemu môžete upadnúť do kómy rýchlejšie.

Zažila si aj situácie, z ktorých by si najradšej cúvla do myšacej diery?

Väčšinou som mala skúsenosť, že všetci boli ústretoví, keď som to potrebovala. No raz na strednej som sa dostala do situácie, ktorá nebola vôbec príjemná. Na intráku sme mali jedáleň. Počas toho, ako sme všetci jedli som si chcela dať dávku inzulínu. Prišla za mnou jedna vychovávateľka, že či si to nemôžem ísť pichnúť inde, že sa to niektorým nemusí páčiť. Tak som sa na to nahnevala, veď predsa som si to nevybrala a kebyže nemusím, tak si to nepichám. Samozrejme, môžem si odbehnúť zakaždým na toaletu a dať si ho tam. Dovtedy som sa nad tým nejako nezamýšľala. Ono je to z oboch strán. Sú ľudia, ktorí sa boja ihiel. To beriem, im to môže byť nepríjemné rovnako ako mne narážka od vychovávateľky. Keď som v autobuse a náhodou si súrne potrebujem dať ten inzulín a nie je tam žiaden únik, tak sa vždy opýtam prísediaceho, či mu to nebude prekážať.

Najhoršie na tom je, že keď mladý človek s cukrovkou upadne do kómy, napríklad na zastávke, okoloidúci si môžu myslieť, že je pod vplyvom alkoholu. Počula som o prípade, kedy mladá žena odpadla na zastávke a našli ju už len ležať. Všetci si mysleli, že je opitá. Keď má človek vysoký cukor, tak je malátny. Naopak, keď má cukor nízky, tak  je nervózny, pociťuje taký vlčí hlad, trasú sa mu ruky, nie je schopný rozmýšľať. Predstavte si auto, ktorému došiel benzín. Tiež prestane fungovať. To isté je aj s mozgom, ak nemá cukor, tak nejde. Preto sa vám môže zdať, že je osoba pod vplyvom, no v skutočnosti potrebuje akútnu pomoc.

Čo ti na Slovensku v oblasti špecializovaných potravín chýba?

Diabetik má jesť rôznorodú a vyváženú stravu, tak ako aj zdravý človek. Či sú to zdravé výrobky, ovocie, zelenina, sacharidy, tuky. S tým, že my diabetci si rátame komplexné sacharidy, nielen cukry. Na deň máte presne vyrátané, koľko toho môžete zjesť. Ja ako žena mám na raňajky tridsaťpäť gramov sacharidov, čo predstavuje napríklad banán a pohár mlieka. Človek si hodnoty vie vypočítať aj z nezdravých potravín, len telu je to menej prospešné. Ja sa snažím žiť zdravo a vyberať si zdravšie potraviny aj na margo toho, že ma baví ten zdravý životný štýl. Ale aj ja občas bojujem so slabou chvíľkou.

„Niekedy sa stáva, že fitnes tyčinky obsahujú toľko sacharidov, koľko ich obsahuje aj môj obed. Človek sa radšej naje z poriadnej porcie jedla než z jednej tyčinky, ktorá sa prezentuje ako zdravá.“

Od nášho štátu dostávam príspevok na diétnu stravu. Je mizerný, predstavuje nejakých devätnásť eur mesačne. Keď si nakúpim potraviny – či už diabetické, sladené stéviou,  alebo nejaké proteínové veci so zníženým obsahom cukru, tak mi to vychádza asi na týždeň. Uvítala by som buď vyšší príspevok, alebo niečo také, čo funguje v zahraničí. Nespomínam si presne na krajinu, ale existujú ľudia, ktorí chodia na kamiónoch a mladým diabetikom dovážajú špeciálne produkty – sirupy, džúsy, lízanky, čokolády, čipsy. Na Slovensku je z toho asi desatina. Treba ale myslieť na to, že nie všetky sladkosti tváriace sa „zdravo“ nimi aj naozaj sú. Ja si musím prečítať naozaj každý obal. Niekedy sa stáva, že fitnes tyčinky obsahujú toľko sacharidov, koľko ich obsahuje aj môj obed. Človek sa radšej naje z poriadnej porcie jedla než z jednej tyčinky, ktorá sa prezentuje ako zdravá.

Existujú prehrešky, ktoré si neodpustíš?

Keďže mám cukrovku necelých päť rokov, tak mi najviac chýbajú mamine sladké jedlá. Či už sú to šúľance, palacinky, medový koláč. Ochutnám síce zo všetkého, ale pre mňa je to potom utrpenie, pretože mi je zväčša zle. Viem sa kontrolovať, ale niekedy je to ťažké, hlavne keď máte veľa stresu a povinností, nestíhate variť, do toho chcete ešte aj cvičiť. Mama spraví úžasný koláč a ty sa máš na to akože len pozerať? Je to taká sebašikana. Radšej zhreším niečím malým – potom to vybehám, poprípade si dopichnem inzulín, aj keď by sa to tak robiť nemalo. 

Ako vnímaš „cukrovkovú osvetu“ na Slovenku? Je podľa teba dostatočná?

Vôbec. Pamätám si ako ma na kurzoch autoškoly učili, že keď nájdete cukrovkára v bezvedomí, máte mu podať inzulín. Do kómy upadne zväčša vtedy, keď má ten cukor nízky. Netušíte koľko mu toho inzulínu máte podať, neviete kam ho pichnúť, pretože sa nepichá len tak kade-tade a už vôbec nie do žily. Takému človeku treba podať rýchly cukor – džús, kolu alebo roztopený cukor pod jazyk. Tá osveta je zväčša vo forme – keď nájdete skolabovaného diabetika, podajte mu inzulín. No realita je niekde inde.

Nejaký odkaz na záver?

Aj v najhoršom hľadajte pozitíva. Plakanie do vankúša nepomáha. Ako sa človek postaví k cukrovke, tak sa cukrovka postaví k nemu. A tak je to aj v živote. Najhoršie na tom je, že cukrovka nebolí. Ty si ubližuješ, ale necítiš to. Máš pocit, že je všetko fajn, lebo ťa to nebolí. Ľudí s diabetom stále pribúda. U mladých vzniká aj práve kvôli sedavému spôsobu života, ktorý sa v súčasnosti vedie. Čas strávený pri varení nahradili fast foody, kvalita potravín v obchodoch je tiež diskutabilná. Naše telo je náš chrám, v ktorom žijeme my sami, preto by sme mali k nemu tak pristupovať. Keď som prišla na intrák, tiež som viedla taký život. Rýchle jedlá, rýchle dni, zrazu som sa vzdala volejbalu, ktorý som hrala päť rokov. Keby niet choroby, možno by som teraz mala dvesto kíl a možno by som ležala niekde na posteli. Ktovie.

Ďakujem za rozhovor.

Prihláste sa na odber noviniek

Futbal

Reklama

Viac v Ostatné športy