Sledujte nás

Ostatné športy

Netradičná próza Zuzany Karaffovej, časť prvá

Dobrýýý… Volám sa Zuzana Karaffová, mám takmer 20 rokov a pochádzam z Bardejova. Prvý kontakt so športom? Už od útleho veku nás rodičia učili plávať, korčuľovať, lyžovať a viedli nás k všeobecnej športovej zdatnosti. Myslím, že ani jeden z rodičov netúžil mať z detí profesionálnych športovcov, skôr sa riadili heslom „v zdravom tele zdravý duch“. Všetko to začalo na základnej škole. Prvé turnaje, preteky a mítingy, ktoré absolvovali bezmála všetci žiaci školy. Nič výnimočné. Niektorí boli rýchlejší, iní zase silnejší alebo obratnejší. Jednoducho, z každého rožka troška. Pomaly sa dostávame k veci. Každý rok sa na našej škole (ZŠ na Wolkerovej ulici) konal míting s názvom Malý štít Bardejova, ktorý bol, resp. je zameraný na skok do výšky. Pamätám si, ako som sedela v publiku, povzbudzovala staršiu sestru, ktorá ovládala umenie skoku do výšky už vtedy, a sledovala som vtedy pre mňa najväčšie profesionálky z atletického klubu ŠŠK JAK Bardejov. Bolo to niečo neuveriteľné, úplne vytŕčali z davu a každý, kto šiel okolo, sa za nimi otáčal. Vždy som obdivovala ich nádherné športové dresy a elasťáky všetkých svetových značiek. No my, deti vychovávané v myšlienke „nie je dôležité, čo máš na sebe, ale to, čo ukážeš“ sme im ďalej ticho závideli v širokých nemoderných a tuctových teplákoch.

Nevinné začiatky

Už o rok naši telocvikári zistili, že nielen sestra Dagmar, ale aj ja viem úplne prirodzene skočiť ponad latku flopom. Keďže žijeme v malom meste a správy sa šíria rýchlo, čoskoro sme obe dostali ponuku trénovať v školskom športovom klube JAK. Nevedeli sme, do čoho ideme. Zo začiatku to boli tréningy 2-krát týždenne plus tanečná a hodiny angličtiny. Bola som už žiačkou 7. ročníka, keď som sa začala venovať atletike, čo je pomerne neskoro, ale tak čo… Nik nečakal, že sa tomu budem venovať na vysokej úrovni. 1. mája 2009 to prišlo. Prvé preteky, úplne obyčajné kolo východoslovenskej ligy v Košiciach, no pre mňa to malo vtedy váhu minimálne Majstrovstiev sveta. Opäť samé elasťáky, dresy, profesionálny prístup a ja, malá neskúsená Zuzana, som sa snažila splynúť s davom.

Na pláne boli dve disciplíny: 60m a skok do výšky. Menší háčik bol v časovom rozpise. Po dobehnutí rozbehových 60-tok som utekala na výšku. Tam s pocitom veľkej forky som sa dostala na neuveriteľných 130 cm, no zrazu ma zavolali na finále 60-tky. Zmätená som pozrela na trénera, ktorý ma už navigoval na štart. Dobehla som na úctyhodnom druhom mieste a celá zadýchaná (60 metrov je na 13-ročné dievča dosť) som sa vrátila k výškarskému doskočisku. Okay, Zuzana, ideme na to, je tam 130 a hádam to aj skočíš. Príprava, rozbeh, odraz, flop a je to tam, latka ostala na stojanoch. Opäť pohľad na trénera a ten vyskakuje, zo začiatku nerozumiem prečo, veď 130 som už skočila aj predtým, ale potom niekto z iných pretekárok mi povedal, že výška bola už 135cm. Prvé pocity? Žiadna radosť!!!! Cítila som sa hnusne oklamaná, no po chvíli som pochopila, že trénerovi šlo iba o prekonanie nejakej psychickej bariéry.

O prvých majstrovstvách, o ktorých som ani nevedela

Čím som bola staršia, tým viac som trénovala a tým viac aj pretekala. Mamke sa pomaly ale isto rozplýval sen o dcérach tanečniciach. Boli sme čistokrvné šporťáčky. Ešte celý prvý rok som sa v tom systéme slovenskej atletiky iba topila. Netušila som, kde chodím na preteky, akú majú váhu a charakter, jednoducho tréner povedal „ideme“ a šli sme. Dokonca ešte v roku 2010 na M-SR dorastencov v Banskej Bystrici, kde som sa prvýkrát stala majsterkou SR, som netušila, že som na Majstrovstvách Slovenska. Až na druhých majstrovstvách v tom istom roku v septembri som v tom už začala plávať.

Bratislava, neuveriteľný výlet pre deti z východného Slovenska, stále rok 2010 a M-SR žiakov. Nepredstaviteľné sa stalo skutočnosťou. Sestry so skúsenosťami začiatočníkov ovládli slovenskú výšku. Prvýkrát prekonaná hranica 160 cm a nominácia do reprezentácie SR. Dagmar nikdy z toho nerobila drámu, no ja mám doteraz fotky, ktoré si robia iba trinástky v repre drese, no hrdá s dvojkrížom na hrudi. Prvé medzištátne stretnutie, hneď prvá medaila, ktorá spustila lavínu. Stále som sa nepovažovala za nejakú hviezdu, obyčajné dievča z malého mesta, ktoré sa venuje atletike a okrajovo aj basketbalu. No uvedomovala som si, že mládežnícki tréneri na Slovensku už meno Karaffová registrovali.

Keď už išlo do tuhého

V roku 2012 som už bola stará známa medzi rovesníkmi v atletickom minisvete a neuveríte, ale kúpila som si elasťáky!!! Po elasťákoch nám klub kúpil aj prvé výškarské tretry! To bol pocit! Cítila som sa neopísateľne frajersky, haha. Úprimne sa mi nechce opisovať rok po roku, tak skočím na najlepší a najproduktívnejší rok – rok 2013. Čo pretek, to pokorených 170 cm. S trénerom sme poškuľovali po limite na mládežnícke Majstrovstvá sveta, obaja sme vedeli, že na to mám, ale limit 176 nie a nie padnúť… Možno som na seba iba kládla príliš veľký tlak, príliš som chcela. Keď som sa pomaly zmierila s tým, že do Donecka asi nepocestujem, skočila som C-limit. Okay, limit by sme mali, ale kde zohnať 1000 eur, ktoré boli potrebné na štart na MS, keďže som skočila najslabší limit?

Pokračovanie nabudúce…

Autor: Zuzana Karaffová

Prihláste sa na odber noviniek

Reklama

Futbal

Sledujte nás na Facebooku

Viac v Ostatné športy