Ľudia, ktorí príliš neinklinujú k športu, často prznia známe heslo „športom ku zdraviu“ na „športom k trvalej invalidite.“ Niečo na tom bude: istotne aj vy poznáte niekoho, kto si pri športe dolámal ruky či nohy, či snáď aj niekoho, komu ostali trvalé následky.
Iste, človek si môže ublížiť aj doma na gauči (a paradoxne, štatisticky najnebezpečnejšie miesta sú kuchyňa a kúpeľňa!). No spomedzi všetkých športov existuje niekoľko, pri ktorých je pomerne vysoká šanca, že si naozaj ublížite, či dokonca – že to neprežijete.
Ešte pred polstoročím bol jednoznačne najnebezpečnejším motošport. Všetky známe preteky – Formula 1, Le Mans či séria Nascar – prichádzali v každej sezóne o niekoľko jazdcov. Len v F1 každoročne z dvadsiatich profesionálnych jazdcov umierali v priemere dvaja (!) priamo na okruhu. Ďalší prišli o život pri tréningoch, testovacích jazdách či (koľká irónia) pri obyčajných autonehodách. Niektoré štatistiky hovoria, že až 20% profesionálnych jazdcov tých čias zomrelo za volantom.
Samozrejme, doba sa zmenila. Početné zlepšenia v oblasti bezpečnosti, lepšia konštrukcia pretekárskych áut i pokrok v medicíne spôsobili, že dnes sú smrteľné nehody vzácnosťou. Vlastne, vzhľadom na počet kilometrov, ktoré pri pretekoch odjazdia, je ich riziko na úrovni akéhokoľvek držiteľa vodičského preukazu, ktorý sa len vozí do práce.
Mohlo by sa zdať, že vysoké riziko so sebou prinášajú tzv. extrémne športy: bungee, skok s padákom, extrémne ponory. Áno, samozrejme. No aj tu platí, že pri dôkladnej príprave a kvalitnom vybavení je riziko minimálne. Myslím, že si skôr fiknete prst na cirkulárke, než by sa práve vám utrhlo bungee lano.
Je tu však jeden šport, ktorý je rovnako nebezpečný ako v minulosti, a ktorý vždy bude nebezpečný, bez ohľadu na technický pokrok: horolezectvo. Nemyslím teraz takú tú víkendovú turistiku, kedy si vyjdete s rodinkou na najbližší kopček. Myslím skutočné horolezectvo, výstupy do vysokých hôr. Napokon, sme na Slovensku, čo si budeme klamať, na správy o turistoch a horolezcoch, ktorých v Tatrách prisypala lavína či sa zrútili z útesu, sme zvyknutí.
Čím vyššia hora, tým väčšie riziko
Pre tých, ktorí si nevedia predstaviť svoj život bez pocitu, že stoja na streche sveta, neodolateľné lákadlo. Podľa oficiálnych údajov najvyššiu horu sveta – Mt. Everest – zdolalo asi 6 400 ľudí. Vyše 330 z nich (dobrých 5%) sa nikdy nevrátilo. Extrémna nadmorská výška, mráz, náhle snehové búrky či lavíny, vyčerpanie, opuch mozgu z nedostatku kyslíka…
Práve v týchto dňoch si pripomíname smutné výročie. 17. októbra 1988 sa na Everest vybrala elitná československá výprava. Dušan Becík, Peter Božík, Jaroslav Jaško a Jozef Just patrili medzi najlepších a najskúsenejších horolezcov tých čias. No aj pre nich sa výprava na Everest stala osudnou. Pri zostupe ich prekvapila silná snehová búrka. Ich telá sa nikdy nenašli.
Pre mnohých je takéto riziko neprijateľné a horolezcov, ktorí vedome riskujú smrť, či aspoň ťažké omrzliny a stratu končatín, považujú za bláznov. A ktovie, možno nimi aj sú. V súboji človeka a mocných prírodných živlov sú sily neporovnateľne nevyrovnané. Ale… kto v sebe cíti nutkanie prekonať sám seba i nepriazeň prírody, ten sa 5% šance, že sa už nevráti, nezľakne.
