Sledujte nás

Ostatné športy

TRPEZLIVOSŤ JE OD TRPIEŤ…

Každý aktívny šport zvyšuje riziko zranenia, a akiste budete súhlasiť, že z výberu všetkých jeho možných nevýhod  budete ťažko hľadať väčšiu ako je práve ono. A že zraniť sa pri takom lyžovaní je vskutku hračkou, to potvrdí každý, kto kedy skúšal vykrojiť čo i len jednu jednoduchú kristiánku…

Mal som 11 rokov, v kapse vzorné polročné vysvedčenie, v duši drajv i úprimnú detskú radosť a celý vesmír bol pre mňa tou známou farebnou gombičkou. Kto by to nepoznal…

Písala sa zima 1976, bola sobota, a mňa čakal ďalší z lyžiarskych tréningov na obľúbenom svahu v Bardejovských Kúpeľoch, kde sme v klube pod vedením Ing. Turoka a pána Bureša cibrili lyžiarsku gramatiku, nasávali radosť zo života a dobýjali svoje detské, aj pretekárske sny. Už vtedy som poznal na dnes už polozabudnutom svahu i tú poslednú brázdu, zradnú nerovnosť, obľúbený bubon, či trčiaci kameň.

Prvá jazda po rozcvičke. Sekám obľúbené krátke švihy nad polovicou kopca, keď  zacítim zhora silný náraz. Nečakajúc ranu padám a nekoordinovane sa rútim dole svahom, pokúšajúc sa zastaviť. Hej, najskôr to ozaj nemal byť môj deň.  Moje telo zastavuje na ľavej strane pri okraji lesa. Necítim žiadnu bolesť, meravý šokom sledujem sivé nebo a skúšam presvedčiť sám seba, že to, čo som práve počul, bol iba prelud.

„Skús pohnúť nohou,“ prichádza s pomocou zdola od vleku zhruba po polhodine sedenia a čakania nehybne na svahu akási „čierna“ postava v diaľke /v 70-tych rokoch boli skútre a podobné vymoženosti dneška možno ak v Tatrách/. Verím „lekárovi“, ktorého peši hore pre mňa poslali, a odopínajúc drevenú lyžu, ktorá mi pri páde bohužiaľ nevypla, spolu s bezpečnostným pútkom obmotaným okolo nohy  – dnes úplne bežné brzdy na lyžiach vtedy nemal ešte nikto – robím to, čo som znova nemal. Ťažká lyžiarka, ktorou sa kývaním snažím presvedčiť,  že som možno predsa len OK, končí nedokonané. Zvuk tam kdesi zdola tesne nad ňou mení prelud v realitu, a ja skrehnutý mrazom i skolený bolesťou klesám znova na zem.

Fraktúra píšťaly i ihlice ma stojí pár polotichom preplakaných nocí v bardejovskej nemocnici, z ktorej si pamätám najviac pohodového primára Havelku a potom už len nočný šepot mojich spoluležiacich „nestukaj, nestukaj“.  2 mesiace v gypse sú podobné Dvom dňom v chujave – akurát sú oba škaredé.  40-ky s pridruženou angínou z podchladenia prišli ako bonus.

1486563_10201886674343434_461962641_n

Nikdy potom ma netrápila ešte asi rok o centimeter kratšia noha, ranou mojich snov i tak trocha detského ega boli skôr slová trénera po mojom návrate : „Pretekár už z neho nebude.“ Neviem, prečo si ich tak dobre pamatám až dodnes…

Ostala spomienka, na stene visiace sadry a občas letmý úsmev na ne. Áno, už nikdy som nevyhral žiadne preteky, a i keď si meno nie práve najlepšieho a o pár rokov staršieho borca, ktorý ma zrazil pamätám dodnes, na lyžovanie som nikdy nezanevrel. Z času načas mi napadne, prečo sa to stalo, ako som tomu všetkému mohol predísť, no dospel som k jednoduchému záveru. Každé zranenie v sebe skrýva nejaký význam. A treba ho hľadať. Bolesť posúva ďalej, možno nielen v športe, ale aj v živote. A trpezlivosť je predsa len odvodená od slova trpieť…

Kliknite pre pridanie komentára

Napíšte odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.

Prihláste sa na odber noviniek

Futbal

Reklama

Viac v Ostatné športy