Keby ste sa opýtali malých prváčikov, ktorý predmet majú v škole najradšej, s veľkou pravdepodobnosťou by svorne zahlaholili: „Telesnú výchovu!“ No ak dáte tú istú otázku adolescentom, tých telovýchovných fanatikov nájdete oveľa, oveľa menej.
Školské predmety môžeme rozdeliť na dve skupiny: klasické „vedné“ predmety (prírodné a spoločenské vedy plus jazyky) a na „výchovy“ – najmä trojicu: telesná, výtvarná a hudobná. A pretože život nie je fér, každý má vlohy na niečo iné. No zatiaľ čo na „vedy“ potrebujete najmä pamäť a to, čo sa označuje ako inteligencia, na „výchovy“ musíte mať ešte niečo špeciálne, mimo klasického mozgového hard-disku. Talent. Istotne aj vy poznáte nepochopených Picassov, operných teroristov a certifikované nemehlá. Áno, presne oni majú veľký problém s telesnou výchovou.
Bez mučenia priznám, že aj ja som nemehlo. Telesná ma bavila, kým nebola známkovaná. Ako dieťa som bola akčná. S kamarátmi sme sa hrávali na vojakov. A hoci som bola jediné dievča v partii, nedala som sa zahanbiť. Spoločne sme rúčkovali po preliezkach, lozili na stromy, skákali do výšky, diaľky a ostatných dimenzií nášho trojrozmerného priestoru. A hoci som nebola preborník v žiadnom športe, bola som fyzicky zdatná, rýchla a silná.
Lenže potom som mala v krátkom čase tri nehody. Najprv som si zlomila malíček na nohe. Potom prišiel jeden „menší“ úraz s amnéziou a zlomeným lakťom. Nakoniec som vyhrala svoje posledné preteky, keď mi pri páde v cieľovej rovinke povolil členok. Trvalo celé mesiace, kým som sa mohla opäť športovať.
To som už bola na strednej škole a telesná bola známkovaná. Keď som sa po dlhej pauze vrátila k behu na jednu z povinných dlhých tratí, bola to čistá katastrofa. Dobehla som, samozrejme, posledná. A zrelá na kardiostimulátor. Vyučujúci mi so sladkým úsmevom povedal, že stačilo dobehnúť o desať sekúnd skôr a mohlo to byť za štyri. S ešte sladším úsmevom sa opýtal, či si to nechcem opraviť, že mi dá druhý pokus. Musela som sa veľmi ovládať, aby som ho neposlala do rovnakej destinácie, v akej ostala moja niekdajšia kondička.
Plávanie tiež nedopadlo dobre. Dostala som len pochvalu za rekord v pití bazénu. Pri basketbale som schytala takú šupu do sánky, že som sa niekoľko dní nevedela ani najesť, nieto ešte papuľovať (dodnes mi v nej puká). Kvôli volejbalu som ostávala trénovať po škole, no tá guľatá loptoška proste odmietla spolupracovať. Vrchné podanie som sa nenaučila nikdy. Dodnes sa však chválim tým, že spodné podanie mi šlo tak skvelo, že som počas jednej hry priviedla náš tím k náskoku 15:0. No keďže som opäť nesplnila „štandard“, na vysvedčení to bolo za dva. A od gymnastiky ma zachránilo len to, že mávam závrate a papier od doktorky bol praktickejší ako kinedryl pred každou telesnou.
Viem, že nie som jediná. Mnoho podobných „nemehiel“ veľmi frustruje, keď im telesná výchova kazí školský prospech. Často na športovanie celkom zanevrú. Vlastne – takmer každý človek sa snaží zo svojho života eliminovať to, v čom je slabý. No paradoxne, zabudnutá Pytagorova veta ešte nikoho nezabila. Zanedbaný fyzický pohyb však vedie k celej armáde chorôb. Ja, hoci som nemehlo (a som na to vlastne hrdá), som na športovanie nezanevrela. Len som si musela nájsť odvetvie, v ktorom nepotrebujem nadanie.
Žijeme v dobe, kedy naša civilizácia trpí na epidémiu obezity. Deti trávia viac času pri tabletoch ako vonku (alebo, aj keď sú vonku, tak sedia na zadkoch a šťukajú do tabletov). Je preto viac než potrebné, aby športovali. V súvislosti s výučbou telesnej výchovy si uvedomujem pravý význam slova pedagóg. Pochádza z gréckych slov pais a agogein, čo doslova znamená „ten, čo vedie mládež“. Slovenský výraz „učiteľ“ priamo odkazuje na vtĺkanie vedomostí. Pri „výchovách“ je však oveľa dôležitejšie vytvoriť si k danej veličine pozitívny vzťah. Budovať hodnotu. Nebyť „učiteľom“, ale „pedagógom“. Bohužiaľ, mnoho vyučujúcich (a nie len telocvikárov) má tendenciu chovať sa poriadne nepedagogicky a niekedy svojich žiakov doslova šikanujú za nesplnené „štandardy“.
Moja dobrá kamarátka, dlhoročná vedúca detského spevokolu, mi raz povedala: Je len málo ľudí, ktorí majú taký hudobný „hluch“, že sa nikdy nenaučia spievať. Väčšina sa po pár rokoch tréningu dokáže uplatniť aspoň v zborovom speve. Pravda, bez veľkej dávky talentu sa sólistom nestanete. Hm, roky spevu… no akú majú nemehlá šancu „naučiť sa“ nejaký šport za tých pár týždňov, čo ho majú v učebnom pláne..?
A čo vy? Ako spomínate na povinnú telesnú výchovu? Doviedla vás – ako sa hovorí – športom k zdraviu, lenivosti, či snáď (božechráň!) k invalidite?
