Nezodpovedné matky nezaujíma, keď sa ich deti niekde flákajú. Zodpovedné ich za to pokarhajú. Ja idem s nimi, aby si neublížili.
Upozornenie: tento príbeh obsahuje tmu, úzke priestory a trocha smrdí.
My, dospelí, zvykneme hovoriť, že niektoré veci sú „deťom neprístupné.“ Pravda je, že existuje ešte väčšie množstvo vecí, ktoré sú neprístupné nám, dospelým. Napríklad také detské ihrisko. Kým máte tak tri až trinásť rokov, je to vaše teritórium. No skúste sa spustiť na šmýkačku aj po tridsiatke! Bez šance. V lepšom prípade sa iba nezmestíte, v horšom sa zaseknete, alebo si rovno ublížite. Alebo si hneď pri vstupe poviete, že sa to nehodí, lebo ste už „veľkí.“ A to je škoda. Prídete o veľa zábavy.
V našej obci máme (nedávno otvorené) detské ihrisko v parku v centre. Popravde, skôr len pár hojdačiek a kolotoč, keď sa tam zíde viac ako desať detí zároveň, nemajú sa kde realizovať. Ba vlastne hej. Popod ihrisko totiž vedie kanál, odtok na dažďovú vodu. V suchých dňoch je to krajina zázrakov, tunel s priemerom sotva meter, kde je tma, trocha smrad a bezpochyby aj príšery. Ideálne miesto pre všetky decká na prvom stupni základnej školy. Najmä, ak máte k dispozícii mobil s baterkou, aby ste si posvietili na cestu. Dá sa totiž celý prejsť a po chvíli sa vynoríte na druhej strane ulice.
Moje deti sú v parku prakticky denne. Mladší synátor spravidla len pobehuje hore-dole alebo láme svetové rekordy v dĺžke pobytu na hojdačke, no staršia dcérka sa ochotne (až príliš ochotne!) zapája do pestiev, ktoré vyvádzajú školáci. Keď sa tie kanálové živočíchy chystali na ďalší (rutinný, no stále dosť adrenalínový) pochod cez kanalizáciu, chcela ísť s nimi. Popravde, nebola som z toho nadšená. Ale… hm… to by som nebola ja, keby… keby ma to netiahlo za nimi…
Skupinka dievčat z prvého stupňa miestnej základnej školy práve sedela na kolotoči a rozoberali stratégiu, kto pôjde a v akom poradí. V nejakom záchvate rozumnosti som sa naklonila k nim, aby som ich odhovorila.
„Viete, nie je to dobrý nápad, hoci… keby som mala o dvadsať rokov menej, šla by som s vami…“ začala som. Jedna dievčinka dvihla hlavu.
„Teta, a prečo nepôjdete aj teraz?“
To bolo slovo do boja. Spomenula som si na časy pred trochu viac ako dvadsiatimi rokmi. Pred bytovkou, kde som vyrastala, opravovali potrubie. Objavili sa dlhokánske výkopy a trvalo niekoľko mesiacov, kým sa ulica dala do poriadku. My, špunti, sme tam boli denne. Moja mamka to priliehavo nazvala detský raj. Raz som tam (s dvomi kamarátmi) vliezla do kanálovej šachty, asi tri metre pod zem. Mamke som sa s tým nikdy nepriznala, no až teraz, keď som ja sama matkou, som si uvedomila, že by ma pochopila. Lebo aj ja som chápala…
„Hm, to by mi niekto musel postrážiť syna,“ poznamenala som.
„Ema vám ho postráži!“ navrhla jedna z dievčiniek a už nakázala ďalšej, menej odvážnej no asi zodpovednejšej školáčke, aby dohliadla na môjho špunta. Súhlasila. O tridsať sekúnd som uzatvárala skupinku asi poltucta dobrodruhov, vrátane mojej škôlkarky, ktorí sa pobrali na prieskum temného podzemia.
Žiaden dospelý sa do kanála neodvážil. Z dobrého dôvodu, musela som ísť na štyroch, aby som sa vôbec zmestila. Šla som posledná, svetlo mali tí vpredu, takže som sa musela spoľahnúť len na hmat. A moja dcérka podchvíľou trocha panikárila, že na nás vyskočí nejaká ježibaba. Popravde, keď sme sa asi o dve minúty vynorili na druhej strane, cítila som adrenalín, pot a splašky a… mala som opäť desať rokov. Áno, ja viem, mám po tridsiatke, mala by som sa správať ako sa na dospelákov patrí. ALE Exupéry povedal, že všetci dospelí boli raz deťmi, no niektorí na to zabudli – JA NIE.
Upokojila som dcérku, že žiadne ježibaby neexistujú a prevzala od mladej babysitterky svojho syna. Kým som ho usadila na hojdačke, jeho staršia sestra opäť zmizla pod zem a vynorila sa na druhej strane ulice. Vo svojich štyroch rokoch sa stala najmladšou osobou, aká kedy prekonala kanál (a jeden pokus dala úplne sama, bez svetla a pomoci!). Som na ňu patrične hrdá, keďže ja som zas tá najstaršia. Na druhý deň ráno som stretla mojich kanálových kamarátov a hneď sa ma pýtali, či sa popoludní uvidíme v parku. Hm, asi som naozaj stále dieťa.
