Tak mi napadlo, že je vlastne mojim dávnym zvykom dávať svoje pocity „na papier“. Niekoľko rokov som to však nerobila. Keď som bola mladá, krásna a štíhla, tak som ako správna romantička zvykla svoje pocity veršovať. Dnes už neveršujem, dnes len tak píšem a musím uznať, že to má niečo do seba. Keď o tom nie iba rozmýšľam, ale to aj píšem. Prináša to skutočne veľa AHA momentov a nové vhľady… A funguje to aj ako skvelá psychohygiena, odporúčam všetkým!
No ale nie o tom som chcela…
V mojej doterajšej ceste chudnutia v štýle horskej dráhy, som prečítala milión kníh, blogov, diskusií a článkov o chudnutí. A samozrejme som na Facebooku členkou všetkých možných chudnúcich skupín a za zaručené jedálničky som vyhodila nemálo peňazí. Často som sa dočítala o tom, že si to treba najprv usporiadať v hlave.. Ale tieto dobre mienené rady, mi vždy len tak prešli okolo ucha a nejak som tomu nevenovala veľa pozornosti. Faktom však je, že keď som sa do chudnutia opakovane púšťala pred pár rokmi, šla som do toho s nadšením, s radosťou, tešila som sa na to a veľmi ma to bavilo. Asi preto som si nepotrebovala riešiť nič v hlave, lebo to šlo aj bez toho.
Potom som však prešla syndrómom vyhorenia. Alebo vlastne som ním ešte asi ani celkom neprešla. Ešte sa stále sa v tom popole čvachtám, pokúšam sa z neho vyhrabať a nejak to celkom nejde. Bohužiaľ sa to netýka iba práce, ktorú som robila a musela s ňou kvôli vyhoreniu prestať, ale sa to týka tak nejak všetkého dokopy. Veľmi nepríjemná vec.
A žiaľ, týka sa to samozrejme aj chudnutia. Už ma nič nedokáže skutočne nadchnúť a ísť do toho so 120% nasadením.
A tak som si už dlhšiu dobu pripúšťala, že pravdepodobne je naozaj viac než múdre začať práve tým „usporiadaním si to v hlave“. A že sa tieto rady asi týkali predovšetkým práve ľudí ako som ja. Ľudí znechutených z opakovaných pokusov. Ľudí sklamaných zo samých seba. Ľudí, čo sa dôverne kamošia s jojo efektom.
Musela som si urobiť vlastnú autopsychoanalýzu… A vôbec tým nechcem povedať, že teraz sa celé moje čiernobiele myslenie otočilo o 180 stupňov a všetko je super, to vôbec nie. Ale viem, na čom musím popracovať.. že veci nemusia byť len buď čierne alebo biele a nič iné! Viem, že sa musím naučiť akceptovať aj rôzne odtiene sivej alebo pepitový vzor..
Je veľmi jednoduché z cesty zísť a potom plakať nad rozliatym mliekom. Je veľmi ľahké podľahnúť nejakému sladkému pokušeniu… Ale stojí mi to naozaj za to??? Ten prchavý pocit šťastia, ktorý vystrieda dlhodobý pocit zlyhania? A nasleduje ďalší kolotoč diéty a záchvatového prejedania. Až sa človek hanbí už aj sám pred sebou..
Pojem SEBALÁSKAje dnes taký moderný. Kedysi nás učili, že máme zabúdať na seba a rozdať sa ostatným. Ale naozaj môžem rozdávať napríklad šťastie, ak sama nie som šťastná? Môžem byť milá a láskavá, keď sa vnútri trápim a len to vo mne vrie? Nie je to náhodou pretvárka, ktorá v prvom rade škodí MNE? Ja uznávam potrebu sebalásky. Keď si budem nadávať, že kam som to dotiahla, ako som sa zas vypásla a že sa takáto neznášam, čo mi to pomôže? Ako sa ja poznám, pôjdem si do tesca kúpiť makové moravské koláče… a možno aj orechové… Pretože spúšťačom takéhoto nákupu zvykne byť silná negatívna emócia..
A preto sa učím hovoriť si v zrkadle iné veci. Asi to bude znieť ako klišé, ale naozaj nie je samozrejmosťou, že môžem chodiť, že mám ruky, ktorými môžem objať svoje deti, ktorými môžem pracovať . Že mám zrak, sluch, že som vynosila a porodila deti atď. A s pokorou si to vždy naplno uvedomím a precítim, keď vidím niekoho, kto by dal všetko na svete za tieto naše „samozrejmosti“. Naozaj si moje telo zaslúži toľko nadávok a nenávisti? A veď vlastne za to telo nemôže, ako vyzerá, môžem si za to sama. Ja som to telo kŕmila a ja som sa nedostatočne hýbala, telo mi to iba zrkadlí…
A mimochodom, kto kedy definoval ideál krásy? A akým právom sa máme cítiť menejcenné preto, že sa nevtrepeme do toho ideálu? Bohužiaľ naša spoločnosť nám to vnucuje, ako keby človek s nadváhou už nemal hodnotu a je hodný ponižovania. Na instagrame v návrhoch na sledovanie sa na nás usmievajú dokonalé, vytuningované krásky s nádhernou tvárou, bezchybným három, štíhlym perfektným telom, nohami až po zem, sexi zadkom a bruchom. Všetky tieto fotky na nás kričia: „Ty nie si dosť pekná!!!“. A je prirodzenou túžbou každej ženy byť pekná a páčiť sa. Neviem prečo, ale je to tak, dámy mi isto dajú za pravdu. Dokonalosť. Kult dokonalej krásy…. Koľko rokov v živote je žena dokonale krásna? Vo veku od 17 do 23 cca? Kým je štíhla a má krásne vlasy a hladkú pleť bez vrások…..?
Uf, som sa nejak rozčúlila 🙂
Pointou tohto zamyslenia malo byť, že šťastie nenájdeme na dne zmrzlinového pohára ale ani v honbe a snahe za dokonalosťou (ktorá neexistuje). Že nemáme zo seba robiť odpadkový kôš a tiež netrápiť svoje telo excesmi. Že sa máme mať radi a popracovať na lepšej verzii samých seba.
A že v tomto prípade (a nielen v tomto) je asi najschodnejšia ZLATÁ STREDNÁ CESTA. Snažiť sa, pri zlyhaní sa nezrútiť a nehrotiť situáciu… Použijem myšlienku, ktorú som použila aj vo svojej maturitnej slohovej práci pred 100 rokmi a nejako som na ňu zabudla: Veď aj Kristus padol. Trikrát! A trikrát aj vstal a pokračoval, neostal ležať pod krížom…
A vraj to v skutočnosti nebolo iba trikrát ale omnoho viac…
A myslím, že je vhodné to aplikovať na všetky životné situácie…
Blíži sa Nový rok a s ním aj čas predsavzatí. Všetkým, čo to potrebujú, prajem, aby si to usporiadali najprv v hlave. Lebo niekedy to bez toho ďalej nejde a stane sa to trápením, ktoré sa dlhodobo nedá vydržať. A odporúčam tiež zamyslieť sa, poznať sám seba a vybrať si taký spôsob stravovania a pohybu, ktorý človek dokáže s prehľadom zvládať dlhodobo. Nenútiť sa do niečoho, čo mi nechutí, ale sľubuje to 5kg dole za 10 dní… Fakt to nemá zmysel, verte mi. Poučte sa z mojich chýb, nerobte vlastné… Ušetríte si tým kopu času, energie a aj peňazí. Nájdite si spôsob stravovania, ktorý vám bude chutiť a pohyb, ktorý vás bude baviť. Aby to šlo s radosťou.
Tak poďme na to, nech keď zhodíme to zimné babušenie, ukážeme krajšie, štíhlejšie a zdravšie telá.
Prajem všetkým čitateľom krásny čas vianočný a mier a pokoj v srdci, duši a aj v hlave… A silu po každom páde vždy vstať, oprášiť sa a pokračovať…
Veselé Vianoce, priatelia!
