VIVIÁNA KEREKESOVÁ … Svojim snom musíme veriť …

Športujem odmalička a ani sa nečudujem  –  mamka je bývalá gymnastka a ocko hádzanár. Šport je jednoducho môj život.  A veľa pre mňa znamená…

Ako 4-ročná som začala s gymnastikou a popritom som raz to týždňa stihla s ujom zliezť i cvičnú horolezeckú stenu. Za dva roky som stihla pár súťaží, hoci bez umiestnenia. Potom prišiel vek, kedy som „dozrela“ na tanec. Ten som vždy milovala a aj ho vždy milujem. V 6-ich rokoch som nastúpila do 1.triedy tanečnej školy a všetky učiteľky ma chválili a hovorili, že som sa pre tanec snáď narodila. Tanečné aktivity som chápala viac ako krúžok popri škole, no len pokiaľ ma nepreložili o dva ročníky vyššie. Pochopila som, že som asi naozaj dobrá a začala som tanec brať veľmi poctivo. Zapol sa kolotoč tréning-súťaž- výhra-tréning-vystúpenie-tréning. Tanec bol môj svet, no i tu prišla doba zlomu. Cítila som, že dievčatá sa mi začínajú na tréningoch vtierať, s inými som si zasa prestala úplne rozumieť. Atmosféra radosti stratila čaro a ja som pocítila, aké ťažké je skončiť po piatich rokoch s niečím, čo tak veľmi milujete.

Bez športu to akiste ďalej nešlo, a tak sme rozmýšľali, čo ďalej. Hádzaná, tenis, basketbal?  Vyhral ten druhý. Trénovala som trikrát do týždňa, celkovo asi rok a pol. Prišiel ale ďalší zlom, a tým bol odchod z rodného mesta Bardejov – presťahovali sme sa do Bratislavy. Tu som musela s tenisom skončiť, finančne to tu bola riadna pálka. Po príchode do Bratislavy som takmer rok „nič nerobila“ a šla som sa doma zblázniť.  Môj jediný šport existoval na telesnej výchove a na školských súťažiach. 

Písal sa 26. máj 2012 a ja som reprezentovala školu na miestnych pretekoch v atletike. Bežala som 60 metrov s časom okolo 10 sekúnd. Boli sme tam s našou učiteľkou telocviku, ktorá tam stretla svojho bývalého žiaka. Počas rozhovoru sa táto dozvedela, že chlapík má tréningovú skupinu, kde by som to s väčšou atletikou mohla skúsiť.  Nedočkavosť chcela svoje, a ja som už deň nato absolvovala skúšobný tréning. V kolektíve som bola najmladšia, no aklimatizácia bola rýchla a svet ozajstnej atletiky sa mi rýchlo zapáčil.

Moje obľúbené disciplíny boli beh na 60, 100 a 150 metrov, no rýchlo som poznala, že v tíme sú dievčatá v mojom veku, na ktoré v krátkych tratiach nemám.  Riešením bola moja nová disciplína – 300 metrov. Po prvých, nie neúspešných pretekoch, prišlo pre každého športovca to ono dôležité – začala som si viac veriť. Prešlo leto a s ním nástup do haly. Začali prípravy na halové Majstrovstvá Slovenska žiakov a žiačok. Moje prvé vôbec.

Môj atletický svet sa naďalej kryštalizoval, a ja som sa sústredila na dve disciplíny – 150 metrov a štafetu 4×200 metrov. Na majstrovstvách som nesklamala – 150m, nový osobný rekord, 15. miesto. A ten najväčší úspech prišiel hneď nato. Štafeta, technická disciplína, všeobecná tréma. Vedeli sme, že ak sa nepodarí predávka, alebo to jedna pokazí, skončíme všetky. Bežala som tretí úsek. Rozbehnuté úžasne, stredné úseky skvelé … a finiš tiež. Na posledných 150-ich alebo 200 metroch sme vedeli, že sme vyhrali rozbeh. Keď sme ale videli na svetelnej tabuli náš klub uvedený na prvom mieste, nechcela som tomu veriť. Útočili sme na slovenský žiacky rekord na 4×200 metrov, všetci sme sa veľmi tešili a všade po hale sa ozývalo „sme majsterky!“. Bolo to naozaj úžasné uvedomiť si, že sme práve porazili klub AK Spartak Dubnica nad Váhom či Duklu Banská Bystrica. 

Výkonnostne som nezastala. Prišli ďalšie osobné rekordy, umiestnenia, medaily. Doteraz ich mám 12, a to z rôznych behov.

Spomeniem ešte jedny dôležité preteky, ktoré sa konali 26. 8. 2013, a volali sa „Hľadáme nových olympionikov“. Bežalo sa 600 metrov a musím priznať, že som bola po tvrdej príprave spojenej s primeraným odriekaním. Trénovala som od polovice jari a počas celého leta. Neraz som na tréningu plakala, no zároveň naplno pochopila, čo znamená naozaj drieť, zabrať a prekonať sa. Keď som bežala úseky počas letných horúčav, nebolo mi všetko jedno. Ideš cez bolesť, no vieš, že tie nabehané úseky musia priniesť odmenu. Na súťaži som skončila z 22 dievčat na 12. mieste.

„Čo na atletike vidíš? Behať vie predsa každý,“ ozýva sa často nechápavé okolie, no ja viem, že atletika ma posúva ďalej a ďalej. Mám plnú podporu mojich rodičov, rodiny i priateľov a to ma poháňa ďalej. Mám však aj jednu veľkú motiváciu, sen, bez ktorého by to asi nešlo. Áno, je ním Olympiáda. Raz by som sa jej chcela zúčastniť a niečo samozrejme dokázať. A v svoje sny musíme veriť…

Šport je v tomto mojom životnom období určite tou najlepšou i najkrajšou vecou na svete zároveň. Pýta si obetu i prekonávanie množstva prekážok, bolestí a samej seba. Stojí mi to ale zato…

Tréning:       5-krát do týždňa + 1-krát posilňovňa 

Osobné rekordy: 60m – 8:61

                               100m – 13:66

                                200m – 29:20

                                300m – 46:48

                                600m – 1:57:50

                                4 X 60m – 32:66 – Cidoríková, Sojková, Kerekesová, Mišaniková

                               4 X 200m – 1:53:54 – Cidoríková, Sojková, Kerekesová, Mišaniková

                               4 X 300m – 3:05:30 – Kerekesová, Sojková, Turčeková, Cidoríková

             Autor: Viviána Kerekesová

Upravil: BROsport