Sledujte nás

Ostatné športy

Nepopulárny názor: Čo je vlastne „plus-size“?

Za mojich detských čias sme ich volali „tuční“. Dnes sú „plus size“. Ale… je to naozaj to isté?

Plus size

Za mojich detských čias sme ich volali „tuční“. Dnes sú „plus size“. Ale… je to naozaj to isté?

Moje prvé „blízke stretnutie“ s pojmom plus size sa odohralo v roku 2006, keď som strávila pár mesiacov na Floride. A bolo dvojité, s dvomi extrémami. Tým prvým extrémom boli desiatky morbídne obéznych ľudí. Často boli takí tuční, že nevládali chodiť, presúvali sa autom alebo na elektrickom vozíku. Všade inde vo svete by im povedali, že sú tuční. V Amerike ich volajú „plus size“.

Druhý extrém som zažila v jednom časopise, kde ukazovali „plus size“ modelku. Jej meno si nepamätám, no bola to nádherná žena, vyrysované ramená, dlhé štíhle nohy, dokonca mala aj sixpack. Prečo bola plus size? Nuž, jednoducho preto, lebo pri svojich asi 185 cm (bola extrémne vysoká!) mala veľkosť 12, našu 42, čo je v USA považované za dolnú hranicu „plusiek“.

Ako šiel čas, uvedomila som si jednu vec: naše vnímanie toho, či je niekto tučný, je v podstate sociálny konštrukt. Jednoduché oddelenie „veľkosti 12“ ako hranice „plus size“ je hlúposť.

Príklad? Moja teta a ja si kupujeme rovnakú veľkosť. Ona meria 150 cm, ja 171. Vyzeráme v nich rovnako? Druhá vec, aziatky sú zväčša útlejšie ako dámy bielej rasy či černošky. Prečo je čínske oblečenie také malé a naše S je u nich XL? Hm, nebude to odlišnou stavbou tela? A gentlemani, pokiaľ na sebe makáte a hrdíte sa vypracovaným hrudníkom, nekupujete si tričká práve v plus size oddelení…? Hm, a pripadáte si tuční…?

Ďalší problém s uniformovanou pluskou je ten, že odevy, tak dámske ako pánske, sú strihané na „priemernú“ postavu. Páni ešte majú k dispozícii „slimkové“ strihy na košele… no pokiaľ máš nekonfekčnú postavu, samozrejme, že budeš musieť siahnuť po „pluske“, inak sa nezapneš. Každý, kto je aspoň trochu ješitný a dbá na svoje „čísla“ potom smúti, lebo je „tučný“.

Som presvedčená o tom, že neexistuje jednotná definícia toho, čo je plus size, respektíve, čo to znamená byť tučný. U každého by to malo byť posudzované individuálne, podľa množstva parametrov – výška, zdedený typ postavy, rozloženie hmotnosti… nie však hmotnosť ako taká, to môže byť záludné (o tom nabudúce). Tá istá „plus size“ je u niekoho obezita, u iného biologické maximum, to najlepšie, čo môže pri svojej genetickej výbave dosiahnuť.

Ako dieťa som sa často dívala s opovrhnutím na mojich „plus size“ spolužiakov. Dnes už viem, že drvivá väčšina z nich nebola vôbec tučná, boli proste mohutnejšej postavy. Iróniou je, že niektoré moje „plus size“ spolužiačky sa po tridsiatke vrhli na cvičenie a dnes vyzerajú lepšie ako v puberte – i keď im ostali, povedzme, širšie ramená (kosti neodrúbeš).

Médiá, najmä tie „sociálne“ sú dnes plné rôznych „influenceriek“ kyprých tvarov, ktoré propagujú „body positivity“: akceptáciu vlastného tela, nech je akékoľvek. Lenže… tu sa dostávame práve k prvému spomínanému extrému. Keď vidím mladú slečnu, akože influencerku, ktorá sa vypapkala na veľkosť menšieho vorvaňa a tvrdí o sebe, že je to v poriadku… nuž, nie je to v poriadku.

My sme totiž ten pojem „plus size“ priviedli do extrémov. Body positivity je moderná výhovorka pre akýkoľvek životný štýl, aj ten sebazničujúci. Áno, mnoho ľudí vníma označenie „plus size“ ako nálepku tučnoty, škaredú stigmu. Najmä, ak majú do vienka danú mohutnejšiu kostru a celý život sa úporne snažia, aby zapadli do veľkostnej normy a nemuseli byť plusky.

A tak, ako je nemožné určiť jedinú hranicu medzi tým, čo je „norma“ a čo „plus size“, nie je možné ani určiť hornú hranicu – kedy je to ešte len mohutná kostra a kedy je to nebezpečná obezita. Opäť musíme postupovať individuálne… S istotou vám poviem len jedno. Keď sa na vás váš obvodný lekár zadíva s výčitkou, že s vaším krvným tlakom, hladinou cholesterolu, hmotnosťou, podkožným tukom… (doplň ďalšie parametre) nie je niečo v poriadku, vyhováranie na body positivity vám nepomôže. To už ste tuční.

Čestne priznávam, aj ja som plus size. Podľa tabuliek som vždy bola plus size, pretože som si kvôli kyprému hrudníku musela už v puberte kupovať veľkosť 42. V pätnástich som bola presvedčená, že mám ramená ako chlap a obrovský, nemožný zadok. Dnes sa pozriem do zrkadla a poviem si – som proste krv a mlieko, vždy som bola krv a mlieko, na hrudník som hrdá a manželovi môj zadoček maximálne vyhovuje. (A áno, tvrdo makám, aby to tak aj ostalo!)

Kliknite pre pridanie komentára

Napíšte odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.

Reklama

Futbal

Reklama Spoza piva 300x300

Viac v Ostatné športy